Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 03.04.2011 a pravdou je,   že som
poznal ozaj mnoho skvelých psov a mačiek,    mal
som tú česť pristihnúť ich pri tom niečom,    čo
tak znepokojujúco pripomína myšlienku      - pri
zarážajúco rafinovanom špekulovaní,  pri urážaní
sa, zvažovaní a   rozhodnutí sa podľahnúť svojej
prirodzenosti.
       Teraz často myslím na Era,      nemeckého
stavača, posledného svokrovho psa,   ktorý mal v
rodokmeni napísané   totálne nepoužiteľné meno -
Adonis, alebo  Astarot, neviem presne,   Anubias
možno.. V zime a skoro na jar,  ho občas pustili
z koterca aj mimo streleckého plánu na dvor    -
keďže nemal veľmi čo poskákať a vyhrabať a ošťať
-       a vtedy sa mu skoro vždy podarilo nejako
zdrhnúť, buď cez dieru,  alebo otvoriť si bránku
nejakým psím kúzlom sa dostať von       a utekať
šťastne plápolajúc prskanými ušami a gambami.
        Skutočná aplikovaná mágia         sa ale
odohrala až vtedy,   keď sme sa my dvaja so psom
Adonisom stretli vonku na ulici     - pravda nie
vždy   - vačšinou sme sa len na okamih premerali
očami - on nebadane pohol chvostom      - ja som
pokrčil pery, že niečo autoritatívne zakričím  -
kde si bol ty hajzel,  alebo také čosi a väčinou
som to aj urobil. On ku mne pribehol - trochu sa
previnilo šťastne skrúcal   a vrtel celou svojou
hnedastou riťou,     keďže z chvosta mu v rannom
veku odťali dobrú trištvrťku - ani inak nemohol.
Chytil som ho teda za kožu na boku na krku     a
odviedol som ho domov.
       Lenže niekedy, zvlášť, keď sme sa stretli
ďaleko od domu, som nepovedal nič, pozrel som sa
na druhú stranu ulice a psa som si nevšímal    -
vtedy sa aj on           zachoval úplne rovnako,
nereagoval na známu ľudskú vôňu,     slobodne si
ďalej klusal, ako keby si beťár uvedomoval,   že
aj on mi dáva slobodu, nemusím to ani ja riešiť,
budeme sa spolu tváriť,          že sme sa nikdy
nevideli, a keď sa potom opäť stretneme, uvidíme:




Späť...
Ďalej..
Viac...