Úvod...
Kresby.
Básne..




       Nemám v sebe žiadnu pokoru.
       A rokmi je to stále horšie. Kedysi som sa
mohol aspoň zamyslieť nad tým, že čo keby.   Som
začal vyrábať niečo apoň trochu na predaj,    no
teraz je mi až fyzicky špatne - čo i len pri tej
letmej pomyšlienke.
       Jednoducho som sa  neprehrýzol cez nánosy
svojho ega, dosť na to,  aby som sa stal umelcom
- služobníkom publika        - toto ale prijímam
vačšinou s pokorou - nie som umelec.
       Dokonca pyšne považujem     za fakt veľký
prúser,   že aj relatívne nezávislým tvorivejším
ľuďom - sa do modzgu uhniezdil ten podnikateľský
princíp o nazeraní na seba a realizáciu sa - 
       Teda: nájdi si to čo miluješ    a choď za
tým. Predávaj to. Punúkaj. Daj o sebe vedieť!
       Nie! To je prostitucia!     Nikam nechoď,
braček môj!  Ono to práveže musí prísť za tebou!
A keď to nepríde, jebať na to.
       A nemôžeš sa živiť tým,       čo miluješ,
nakoniec         ťa to doženie k takým nečestnym
myšlienkam,  že keby som nemal podporu od ľudí -
tak by som asi nemohol tvoriť - 
       Alebo: toto sa ľuďom moc nepáčilo - musel
som si vstúpiť do seba, bla bla:   nestretol som
sa s úpechom, tla,tla,tla:          musel som to
prehodnotiť, ved načo by to potom bolo?
       What the fuck?!?
       Takto dávaš tým zmrdom moc nad sebou,  že
to oni určujú kto vlastne si       a ak by ti to
nepovedali, tak by si ani nebol. 
       Cha! To určite!




Späť...
Ďalej..
Viac...