Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ešte stále presne neviem,       či ma tie
takzvané ťažké knihy lákajú,  pretože som snob a
najúpenlivejší zo všetkých snobov         je ten
vzdelaný (je také rozkošné,   ako mi nezáleží na
tom ako vyzerám,   ale rozkúsal a požuval by som
celý živý svet,   len aby som každého presvedčil
že nie som hlúpy nedouk)       alebo ozaj som už
slobodný    - ako to len najviacej ide a úprimne
túžim po poznaní? (neznášam Dona Kichota,  je to
hnusná sračka    a už trikrát som s ňou zápasil,
kvôli tomu,  že to je prelom a prvý román a číra
prečíra hodnota,   ale prisahám:     už nikdy tú
príšernú nudnú zelenú tehlu nekontaktujem svojím
dotykom!)
       Prečítal som      úvod Spinozovej Etiky -
vydavateľský predslov,    na niekoľkých miestach
som aj participoval       na celkovom v podstate
súhlase,  v akom sa tento niesol - hlavne,    že
najväčšia sloboda človeka     a neviem či aj nie
jediná, utkvieva v poznaní a to je radosť.
       Potom ma však už,    po zaštudovaní sa do
samotného diela,  začala pobolievať hlava, a tak
som to zanechal tak, ešte pred tým, ako by sa to
mohlo vystupňovať k nevoľnosti,      nevylučujem
však,        že sa k tomu ešte niekedy vo svojej
neslobodnej budúcnosti vrátim a rád,       i keď 
nie z vlastnej slobodnej vôle,    ktorú,    hoci
zvyknem  snívať s otvorenými očami,    vonkoncom
nemám.

       Skoro vždy som úplne mimo,   pokiaľ ide o
knihy,   ktoré sa majú medzi ľuďmi i pospolitými
celebritami za obľúbené.       Akože toľké známe
speváčky sa osudne našli          v Salingerovom
hrdinovi,     keď ja sám som v tom posranom žite
blúdil     jako slepý zajac až do úplného konca,
čakajúc na to čosi,       čo bude tak nenormálne
popiči a nič, koniec. Som chybný? Som nezrelý? A
čo Malý princ?                Prečo sa mi to zdá
prešpekulované,   miestami až príliš vyrátané do
milunkého prázdna,       a plné nepochopiteľného
idealizovania detského sveta,    tak od podstaty
preukrutného, tak divoko   - By som chcel vidieť
Antoinovu čistú tvár,   zduchovnelú od láskavého
porozumenia,      keby si vypočul ako sa Rasťo s
Marošom,     moji malí tvoriví susedia zo starej
Petržky, rozprávaju o tom,  koľko skla sa zmestí
do ukrižovanej mačky.
       Úprimne by ma zaujímalo, odkiaľ mal Lewis
Caroll takú mocnú trávu
       Isteže,  mohlo by tu z mojej strany ísť o
sprostú závisť neúspešného pseudoliteráta,   sám
som nič nedokázal,  tak sa aspoň pokúšam nakakať
na božstvá, je to možné,    moje ego to robí tak
úprimne, že už ani necítim ten jed.     Alebo ma
poškodilo prílišné očakávanie,  tieto knihy majú
byť krásne a pravdivé, a tak:  priveľmi očakávam
krásu a pravdu,  zážitky,    ktoré mám už značne
zadefinované.    Ktovie.        Na druhej strane
podozrievam šťastie,  že kvôli tomu, aby bolo už
zďaleka vidno, akou všemocnou a nespútanou silou
ono oplýva,  častokrát dá zažiariť ľuďom iba tak
a viac menej nepochopiteľne za nič, za málo.
       A čo čas?    Mal by som mať úctu k ľuďom,
ktorí tak ťažko vyšlapávali cestu k tomu,  čo ja
dnes považujem za krásne a pravdivé?
       Nie.
       Je to kruté. Skutočné umenie je.. (zdravím
Pablo) navždy a bez času: teraz.




Späť...
Ďalej..
Viac...