Úvod...
Kresby.
Básne..




       Niekde som čítal,     že a odvtedy vládne
fragmentácia,     alebo že nastúpila svoju cestu
(bolo to hádam          v súvislosti s textami a
internetom) a tak je!     - fragmentácia vládne,
knihy sú už príliš dlhé,      aj poviedky - moja
pamäť je odjakživa také drzé svetlo    - obrátky
svojhlavého majáku. Usporadúvam blesky  - uran -
vládca tohoto neba.

       Až nedávno ma napadlo,     že uran som po
psovi,  (Oreéne najskôr pochádza  z  Nekonečného
príbehu)  jasnej  hviezde môjho oneskorenejšieho
detstva v petržálskej dvojgarsónke, kde môj otec
choval párik nemeckých ovčiakov plus  dvakrát do
roka desať - jedenásť šteniec     (susedia k nám
prechovávali ukrutnú nenávisť     - alebo nie? -
sused Palo    mal krásnu ženu v bielom nátelníku
bez podprsenky, neviem ako sa už volala,     tie
nemalé citlivé kolieska,     Eva?,    nič nie je
prirodzenejšie ako pohyby        pravých ťažkých
vážených ženských pŕs)
       S otcom sme hrávali takú hru, ktorú teraz
hrávam so ženou,  hru na úžas.      Ten je úplne
najlepší na svete a ktorý je najkrajší?   Kto je
ťažší frajer ako Ripleyová?!   Hovorme o tom! Je
to tak veľký a slobodný pôžitok:  Gary Oldman je
najväčší chameleón,       lenže Martin Rúžek bol
väčší.
       Rozhodne najúžasnejšou kométou  vtedajšej
psíčkarskej oblohy   a túženým diamantom každého
prekladaného rodokmeňa  a hudba pre uši,    bolo
nadplemenné germánske knieža Marko fon Celerand,
na svojich čiernobielych portrétoch          tak
vzdialené výstavné a zahľadené.   O kúsok za, sa
mi nesie pamäťou trošíčku tvrdší,    ale rovnako
vznešený zvuk: Karo fon reindorf, avšak až potom
prichádza skutočná pieseň :             Uran fon
vilštajgerland - to je on, to on sa za pár rokov
pomieša s pohanským bohom neba,    predposlednou
planétou a rádioaktívnym  izotopom,     keď bude
majster prvýkrat rozmýšľať o svojom nicku

       Fragmentácia vládne,     je skvelý čas na
poéziu.

       Však ale, ako pozerám,  ľudí,     čo majú
vznešené prezývky,  a neskôr sa vtipne ukáže, že
je to vlastne po psovi, je akosi moc veľa, to si
čávo myslí,   ako originálne to napíše, a hlavne
ako originálne to celé žije,   a tu odrazu príde
čosi z minulosti, že Indiana Jones, pred tým ten
Nekonečný príbeh,        a takto sa mi raz skoro
podarilo napísať      vlastnú báseň od Andrijana
Turana,     ešte že som včas kontaktoval dotyčnú
zbierku:     feši to síce na záver dosť znivočil
svojou dochvíľnou túžbou docieliť to presne tak,
ako to úprimne myslel (je to báseň Kontakt), ale
nápad bol jeho a perfektný obraz     - bol by to
riadny škandál,    keby som to nechal presne tak
ako ma to vtedy ožiarilo,   neskôr som to ale aj
tak dorozprával podľa seba, pretože každý muž sa
raz míňal niekde na ulici zo ženou,  ktorá mu to
moje - čosi - dala pocítiť.

       Takže ja som uran, vždy keď mi tak niekto
povie, cítim sa Bohovsky,    ako dobre som si to
vymyslel, hovor mi uran




Späť...
Ďalej..
Viac...