Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 10.11.2012 a   mám závažný pocit,
že už som povedal všetko.        Takže toto bude
posledný príspevok k bulváru, jedine že by nebol

       V starej petržke   sme mali kedysi holiča
Čabaja,  bol to starý pán,  strihal tam niekde v
tej zákrute,  kde vyčnieval poloostrov Potraviny
obmývaný tichou  oblosťou vtedajšieho cestovného
neruchu. Jedného a záhadného dňa sa vraj zprudka
otvorili dvere so zvončekom a Rasťo,         náš
prifajčený sused,  čo do mňa hádzal naše vlastné
zelené marhule, dnu zakričal:       kokot piča u
Čabaja        - a nechal tam  vo v nútri celé to
nádherné hurónske absurdno.
       Nie však za to,    od malička trpím istou
formou náhlej,   sporadicky iskrivej koprolálie,
ale hádam preto,   že sa u nás nikdy nehrešilo a
keď,      tak to bolo až neskutočné neuveriteľné
(dedo raz došiel z vonku     nanajvýš pohoršený,
keď v novinovom stánku videl na obrázku ženu, čo
"mala holú piču").     Napríklad babkina kamoška
pani Heregová,   vždy miešala svoje presné opisy
okolia s nadávkami    tak eskamotérsky ľahko a s
viditeľným a nákazlivým pôžitkom,    až ma teraz
práve naplnilo presvedčenie,    že to robila tak
trochu zámerne           - chodila si tam trochu
zanadávať,     ku tým milým katolíkom a oni tiež
mali z toho rozkoš,      sú to proste slová plné
každodenného života,     ako cibuľa a korenie ku
chlebu a do ryže,    a nech si pokrytci utierajú
svoje čisté ústa slinenými kapesníkmi.
       Doposiaľ,   v priebehu tohto života sa mi
podarilo zozbierať  niekoľko skvostných ľudových
veršov,   mnou cenených vysoko,           nijako
nekontaminovaných tou nechutnou pedantériou,  čo
ju voláme zmysel,     čírymi výprskami rozkošnej
imaginácie a skutočnej lásky k jazyku,  a tu sú:
Kokot piča u holiča.      (Krásne absurdná veta,
ktorá sa dotýka hore úvodu.)   Tralala  Tralala,
vyskočila - zasrala.      (Ďakujem, teta Betka.)
Keď som išiel z Rajca, vybehli mi vajcá.    (Ale
prečo? Ako?!) Hviezdičky,    hviezdičky, vy malé
kurvičky. (Toto vlastne nie je ľudové, vymyslela
to Máriš,  ako svoju jedinú básničku,    čo ju v
slabej chvíli vytvorila z pretlaku citov       a
smútku a hneď je vidno,     že každý človek môže
vytvoriť dáke umenie,           umelci sú iba tí
chamtivejší, ktorí chcú veľa veľa a opäť a zas.)




Späť...
Ďalej..
Viac...