Úvod...
Kresby.
Básne..




       Tentokrát          som zjedol ten kúsoček
čokolády v alobalovom štvorčeku,    ktorý som už
veľakrát predtým rozbalil, rýpol nechtom do jeho
belavého povlaku,       čo sa dosť hlboko po ňom
rozrástol,  poobracal ho pred nosom a vyhodnotil
ho ako nepoživateľný. Ale dnes nie.   Pretože sa
mi ani trochu nepodarili malé pagáčiky  z mokrej
múky       - ten môj hlad nebol až taký najlepší
kuchár, nie, vyskočil som znova na linku, hrabol
dozadu za kmín a mletú papriku   a rýchlo zavrel
oči ....  v ústach som mal dosť mokro od sladkej
a mliečnej čokoládovej myšlienky,   na ktorú som
sa krátko pred tým celý premenil;       isto som
vedel, že takýto deň raz príde,     o čom svedčí
najmä fakt,       že som tú čokoládku vždy pekne
vrátil na svoje temné miesto       v skrinke nad
digestorom a urobil som tak veľakrát po niekoľko
rokov.      Napriek tomu bublinkovému kúpeľu, do
ktorého som ten štvorček ponoril,     chutil ako
hovno  a ihneď mi v hlave začalo vrieskať nejaké
prastaré varovanie - nežer to! Vypľuj to,  debil
- okamžite!
       Bola to krásna     a vyčerpávajúca otrava
jedlom,      ozaj zodpovedne som si ju odtriasol
vedľa na pohovke,  moja detská tvárička sa v ten
deň niekoľkokrát odrážala v malom plese,   čo sa
leskne  na dne porcelánového krčiažku na kakanie
a naťahovalo ma pri tom       skutočne razantne,
vkladal som sa do tých zvukov tenkej ruje naozaj
celou dušou: a najmenej tridsať krát         som
prisahal, že už nikdy v živote nebudem jesť.
       Akoinak - krivo.
       Len čo prišiel môj otec         z krutého
podnikateľského sveta tam vonku,  nahádzal tvrdé
cestoviny do vriacej vody so soľou    a pomiešal
ich s vajcami, nabral som si plný tanier a sadol
som si k akvárku pozerať sa na liene,   aké majú
načerveno narúžované ústa.




Späť...
Ďalej..
Viac...