Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes som dočítal tú najkacírskejšiu knihu
:  Rembrandtov životopis od Hendrika Willema van
Loona, neviem,      či o nej vo Vatikáne vedia -
keďže sa dá bežne kúpiť, predpokladám,   že nie;
ak by o nej vedeli,       určite by sa ocitla na
zozname. (A možno na tom zozname aj je,  nevidel
som ho, je tam spolu s ďalšími knihami viazanými
v ľudskej koži a tak, práve preto ju v roku 1958
na just vydali v Československu     - k zvrhlému
pôžitku tamojších dialektických materialistov  a
iných.)
       Autor, zdá sa, že Američan,   síce všetky
tie predmetné kacírstva dáva do úst       rôznym
pokútnym holičom,  umelcom a námorníkom,     ale
nazývať Bibliu knihou      - "ktorú napísal pred
dvoma,  alebo troma tisícmi rokov kmeň potulných
pastierov a podomových kupcov,           ktorých
nevedomosť prevyšovala iba ich láska          ku
krvilačným detailom a ich presvedčenie,   že oni
jediní majú pravý kľúč k spaseniu"     - je tuná
silná káva pre každé ústa.
       Kniha je naprasknutie naládovaná  dlhými,
popisnými, avšak kupodivu rýchlymi vetami, ktoré
sa zaoberajú povačšine Rembrandtovou dobou, jeho
životom už menej a umením iba málo, napriek tomu
to vačšinou nuda nie je.
       Nedávno som sa dozvedel,     že Rembrandt
možno ku koncu podpisoval  lepšie kresby svojich
žiakov svojím menom, aby ich mohol predať, možno
je to pravda, a ak nie určite bol iným človekom,
keď kreslil a iným keď maľoval a teda pokiaľ ide
o čiary vyhráva u mňa Rubens,    ale pod vplyvom
tejto knihy a hlbšieho štúdia  tohto žltohnedého
blata, čo zaschlo na jeho plátnach, pokiaľ ide o
pravdu, je to Rembrandt, čo má navrch.
       Čudné.  Potvrdzuje  mi  to,  že umenie je
iracionálna tyrania.
       Tento životopisec ho vymaľúva ako jednu z
blatistých postávav,      čo ju treba vyobraziť,
presne tak, aby bola od neho,     vlastne je to,
kvôli tej jeho pravde, čo nechal ľahké - napísať
o ňom, zdá sa,  že je to tam všetko v portrétoch
- hlboké ako aj plytké.
       Čítajte.

       V Diegovej pozostalosti sa našiel  ,okrem
iného, panák v životnej veľkosti,  predpokladám,
že ten s pohyblivými kľbmi,      čo ho používajú
niektorí majetnejší výtvarníci      (moja skvelá
dcéra mi hrdo prepustila  dve zmrzačené bárbiny)
Dvorní páni neradi vysedúvali  plátnu za chrbtom
- život celebrít    je odjakživa plný hektického
natriasania, posedeli len toľko, čo im umelec na
hrubo chytil oduté tváričky.  Diego Rodriguez de
Silva potom obliekol panáka    do ich skvostných
šiat a fičal si ďalej po svojom.
       Veľmi by ma zaujímalo, ako je to naozaj s
kreslením bez predlohy,   na šupu rovno z hlavy,
ja to teda neviem,       ale páčilo by sa mi to,
práskať si to na papier už hotové            bez
krkolomného  "papierpredloha tenisu",  sedieť si
hocikde vo svojom svete     - lovec nespúšťajúci
zrak so svojej koristi, tiché šepkanie grafitu.
       Verím,  že nie všetci klamú,  pár ľudí to
skutočne dokáže  a ja budem o pár rokov jedným z
nich. Verím,   že trebárs kresliari komixov - tí
najlepší   - tí to dávajú na šupu,    okienko za
okienkom, špecialisti na vyšprengovanú anatómiu,
sedia si kdesi v kresle so zošitom na kolenách a
plávajú prsia  pomedzi biele bublinky       plné
úsečných viet a bizarných citosloviec.
       Diego Rodriguez de Silva Velasquez   dnes
vyobliekal panáka - dnes sa ešte kráľ poľovníkov
nemôže oddať slobodnému lovu.

       Maliari nikdy neodpustia fotografom,   že
ich pripravili o monopol.
       Preto si budú navždy, v hrdom plenéri, do
rukávou utierať zamrznuté sople   - podchladení,
šťastní a rozžiarení ako bohovia   - to je úplne
niečo iné, cítiť krajinu vo vlasoch,   piť očami
tú hmotu, nie,  nedá sa im nijako pomôcť;  už na
veky vekov sa musia jedovať     vo svojom pyšnom
rozháranom ateliéri    s holými ženami uvažujúc,
či to dnes majú maľovať štetcami  alebo penismi*
       Hlavne nikdy ani pohľadom nezavadiť  o to
hnusne okamžité           a necitlivé zostrojené
bosoráctvo

       *K tomuto   mám pradávnu príhodu z vojny,
môj priateľ Motýl   mi v nej na útvarovej chodbe
rozpráva o tom,     prečo sa jeho posledný list,
hlavne jeho vášnivý záver,  nezdal Renče až taký
krásny: "potom som už písal kokotom."




Späť...
Ďalej..
Viac...