Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 15.1.2011 a pravdou je, že som si
spomenul na Drahušu, tak ma napadlo, že ona bola
vlastne moja prvá láska,  pretože tých prvých je
vždy viacero,             pretože sme od malička
oportunistickí bastardi,     a hlavne tam kde sa
motajú samičky,  tam je to večná vojna,       na
všetkých frontoch,    všetko môže byť vždy inak,
rozhodujú náhodičky,    sekundy,     rozhodujúce
okamihy,    ktoré nás posielajú určitými smermi,
ako je dobre, že nikto nevie všetko.
       Oni mali v starej Petržálke okno do našej
záhrady, videli nám na vinohrad a na naše krpaté
jablonky a mali dcéru,    bola oveľa staršia ako
ja,  mal som asi sedem,  a ona sa hádam už učila
za predavačku,         alebo krajčírku a bola to
tvrďáčka.
       Možno odvtedy som trošku submisívny,   je
vzrušujúce cítiť nad sebou prevahu, ktorá je tak
vysoko, že nepripúšťa žiadne pochybnosti, iba ťa
nesie na rukách   (posadí si ťa na kolená .. nie
nie, to je už iný príbeh) a dobre vie kam.
       Mali sme totiž tajomstvo,      raz som ju
načapal sedieť polovicou riflového zadku  v okne
do našej záhrady a fajčiť,   to áno,        naše
tajomstvo bolo vesmírne - boli to Marsky.
       Zrejme som ju teda        neohúril svojou
nadmernou vyspelosťou, ale možno potom trochu aj
áno, budem v to teraz dúfať.       Hlavne som ju
nebonzol,   potom sme chodili spolu na bicáky do
parku, ona  mala fialovú skladačku s nosičom, na
ktorý sa dalo postaviť           a chytiť sa jej
štrikovaných ramien.
       Keď sme zohnali nejaký bicák  aj pre mňa,
šlapala pomaly aristokraticky predomnou,       v
žiadnom prípade  som si nedovolil ju predbehnúť,
už keď som šiel vedľa nej  - priznávam - doprial
som si niekoľkokrát túto rozkoš,    cítil som sa
príliš bohorovne a šteklilo mi v bruchu.
       V parku vytiahla Marsky     a kecali sme,
pýtal som sa        - ako sa to vôbec má chodiť,
dýchať, jesť, počúvať a prikyvovať     - čo teda
odporúčajú bohyne -  aby sme na seba neprivolali
ich tvrdý, pohŕdavý,  hrozne v bruchu štegliaci,
pohľad - s trocha otvorenými ústami      - že sa
blištia predné zuby.
       Presne taký, aký na mňa o pár rokov uprie
žena vo fialovej bunde, ale je v ňom ešte trochu
pátravého rozčarovania  - áno, som to ja,    ale
hanbím sa,   nepozdravím ťa,  o sekundu zmiznem,
prešmyknem sa po vedľajšom brehu chodníka.




Späť...
Ďalej..
Viac...