Úvod...
Kresby.
Básne..




       Mala hnedosivé nohavice s pukami        a
najemnopásikavú bielu košeľu, ten ženský variant
obleku bez saka,   čo má menej gombíkov a viacej
obopína telo,    na vysokých opätkoch dostatočne
ďaleko od výstavného štrku   v pavilóne Ceramica
Magica        (profi hostesky mali zaprášené iba
špičky lodičiek)        ku mne zľahka nástojčivo
podišla,    ako keby som jej niekoho pripomínal,
ako keby na mňa už nejakú dobu čakala;    pekná,
ale bolo to skôr v upravenosti, úžila na mňa oči
(krátkozraká - ako inak)    a veľmi sa túžila so
mnou rozprávať.
       A bolo to divné  - nachádzal som sa totiž
v pracovnoprávnom móde         "vďačný a pozorný
zamestnanec",             kedy sa mením na skoro
neviditeľného muža, pokorne a bystro kráčajúceho
na akékoľvek miesto    určené láskavými kolegami
(pracovne aj ľudsky    oveľa vyššie na rebríčku)
a akurát som sa chystal    pochlebovačne chváliť
nejaké snobské          a odporne minimalistické
kúpeľňové vybavenie.
      Premŕval som sa tam teda už zopäť hodín  v
bielych kamienkoch,          čo sa u nás sypú na
fajnovejšie hroby,     obdivoval rúry trčiace zo
steny z pravého  titánu      a obúchaný imidžový
betón, tak skvelý a intímny do spálne   a myslel
si,   že preboha Peter,     bude z teba ozajstný
technik-predajca,   tuná v srdci Bologne nasaješ
túto atmosféru,     tu sú všade nápady pre teba,
títo štedrí ľudia ťa sem vzali,  teba,   niktoša
niekde z prdele,         zaslúžia si to povýšené
víťazstvo,   čo im bolo dnes vidno na ksichtoch,
keď ste spolu vedno obedovali   v malej rodinnej
reštike kúsok pri diaľnici.
       No, veľmi som sa naľakal,    že ma niekto
vidí.
       Povedala mi priamo do očí,     nie celkom
plynulou taliančinou, niekoľko čudných viet, oči
sa jej nesmiali,  vlastne ani ona celá,   žiadny
precukrený štebot, z ktorého smrdia prachy, skôr
smutne. Neviem,  že čo,  mi to chcela, nerozumel
som,   keď to potom pochopila           - že som
inojazykovec,    stočila trochu bradu a vytiahla
angličtinu, pravda i to zbytočne,    pretože keď
som v strese neviem ceknúť ani šit      a ani po
slovensky moc nerozumiem.
       Bolo na nej zreteľne         rozoznateľné
sklamanie, vzdychla si - dojč?
       Pokrútil som hlavou. Nou.  Už to začínalo
byť nepríjemné  - že som taký evidentný tĺk, tak
som to ešte zaklincoval, náhlym úkrokom doľava a
sadol som si zťažka      na tvrdú skutočne veľmi
minimalistickú lavicu,     nech už tomuto urobím
koniec,     veď čo už by sme si aj mohli vymeniť
okrem pohľadov a vzdychov;          ale ona si o
chvíľočku sadla ku mne - preložila si nohu, bolo
vidno, že sa veľmi sústredí,  potriasala vlasami
v krátkych intervaloch, otočila sa - Rašn?
       V mojich snoch  som sa vtedy na ňu usmial
ako Uma v Kill Bill na Hattori Hanza a začalo sa
naše dlhé priateľstvo. Do večera sme so smiechom
spolu plynule hovorili  -  občas sa jemne dotkla
môjho ramena -  keď mi akože šeptom prezrádzala,
čosi veľmi delikátne, vravela  potichu  o svojom
otcovi,       ktorý robil klavíristu v najlepšom
bordely v Miláne - nevieš si predstaviť ako dlho
ostane na krídle otlačený ženský zadok       ...
nakreslil som ju narýchlo      v hotelovej hale,
tesne pred tým,   ako sme sa rozlúčili,     bolo
pol štvrtej ráno.
       Aria.




Späť...
Ďalej..
Viac...