Úvod...
Kresby.
Básne..




       Keď môj vzdelanejší známy          Michal
spomenul,          že pán Egon Bondy bol aj jeho
duchovným otcom,      zatúžil som náhle tiež mať
takého zvučného duchovného otca   a o chvíľu som
ho aj vo svojej rannej mladosti nalistoval   - s
pýchou, je to Buňuel, ktorého životopis Na konci
s dychom, je to najlepšie, čo sa mi doposiaľ pri
čítaní stalo.
       Chvíľami sa mi tam tlačil aj Rilke,   ale
tie jeho elégie sú po rokoch   už akési ťažobné.
(Snívalo sa mi raz,     keď som na nočnej zaspal
ťažkým spoteným desaťminútovým spánkom,   že sme
sa stretli, mal fúziky a klobúk,  ale nerozumeli
sme si.    Po chvíľke naveliko a chudo odchádzal
vo svojom tvídovom obleku,     po električkových
koľajniciach hlbšie na Obchodnú,        prebehol
volavčou chvôdzou krížom cez koľajnice      - už
vtedy ráno som asi romanticky pochopil,    že si
nebudem nikdy rozumieť s nikým,    som tam všade
navyše rovnako ako on.)

       Stáva sa, že slovo,  ktoré sa mi otlačilo
do pamäti má iný význam než mu ja dávam, dôvodom
toho je snáď z časti      moje samovzdelávanie a
občasná vtáčkovská zbrklosť;    často sa v tomto
spoľahnem na inštinkt,          nerád listujem v
slovníku, hanbím sa opýtať,     počujem to inak,
vidím to odlišne,    moja mama to hovorila takto
bez dĺžňa, alebo s é na konci:   preto je možné,
že Rilke v mojom sne        naozaj neodchádzal v
tvídovom obleku




Späť...
Ďalej..
Viac...