Úvod...
Kresby.
Básne..




       Bol som na potulke po Bratislave, mal som
pár hodín dovolenku,  a už to nie je moje mesto.
Som stále viac naviazaný na ženu        (mala si
pravdu) a na jej svet.       Kedysi som si kúpil
cigarety       a potuloval som sa po uliciach vo
vlastnom dyme - je to preč fúúú   - vo výkladoch
som sa, fešák, nespoznával,       tak ako som si
kedysi pripadal v Bernolákove,     ako cirkusový
pudlík; vošiel som do kníhkupectva, do oddelenia
poézie a chvíľu mi bolo trápne.  Veď týchto ľudí
ja poznám:  Nudný chlapec, Krásna pani učiteľka,
Pavel Láska Šťastie     a Peter Sedlák Sebahurón
Krutek nikde. Veď,  ak sú tu oni,    ozaj nie je
dôvod,  aby tu nebol -        to skutočne nie je
nikde?!?       Ukradmo som sa pozrel za seba, či
náhodou niekto na mňa výsmešne nepozerá     - že
viem kto si! Ašpirant! Čo ostane ašpirantom.  Tu
na policiach, toto sú spisovatelia - aké trápne,
večný ašpirant Peter   - tu ozaj nie je priestor
na tvoju  amfiteatrálnosť     (Ufff, toto slovo!
To už opäť po mne siahala Obluda  - som aj teraz
ešte oLEMovaný.)     Jemne som sa začal vytrácať
okolo cédečok, (To, že som chcel byť aj spevákom
ma našťastie napadlo až teraz.)     a šup preč z
toho jedovatého vzduchu na ulicu,   možno skúsim
ešte tú cigošku, ale nechutila  - odhodil som do
smetiaka na psie hovná sedemnásť cigariet      a
zapalovač,  vložil som si do ucha mušle,   a bol
som opäť tam nad planétou: oceánom, kúpal som sa
v predstavách, že som ako On.        Vzdialený a
obludný donútra,  aj ja som len bizarnný povrch,
potiahnutý po nerastnom základe,     ale predsa,
tak utiahnutý do seba,       nereagujem správne,
slepý - vnímam iba svoje zrkadlenie,       tanec
svojich asimetriád - slastne vybuchnem vysoko do
neba, tak šťastný a úprimne - a o chvíľu neverím
v nič a nikdy, zatratím svety, zavraždím bohyne,
nikam!
       Ako by som ja mohol byť niekde       inde
ako tu?!?
       Správy, ktoré vysielam sú nezrozumiteľné,
podnety,    ktoré dostávam nerozoznávam správne,
úprimne ma zaujímajú iba takéto detaily - takáto
ontogenetická autometamorfóza.

       V autobuse domov som si spomenul,  na pár
tisíc a jednu noc,      že aj ja som vždy niekde
naspodku vedel,  že je to celé nemožné,  ako sme
sa vlastne dostali do tej krásnej situácie,   do
ktorej som nás draho vmanipuloval, keď sme spolu
ležali tu na koberci,  už vtedy som ti nemal, čo
dať, pretože ja každú chvíľu nič nemám,  a potom
som sa       usadený v lesklom  kresle staničnej
knižnice, napnuto bránil spánku od strachu, koho
tá obluda z môjho mozgu vyhrabe   - kto bude môj
hosť?    Alebo čo?           A čo by si chcel?!?



       Teraz neviem,  najprv som si myslel,   že
je to nejake divné,      ale teraz ti zasa musím
veriť, ale nehneval by som sa na Teba,  ani keby
si si to celé vymyslel,    pretože Ťa poznám, si
ako ja, niekedy vybuchujeme v gigantickej extáze
a milujeme celý pojebaný široky krutý krásny   a
nahonený svet, a potom zase, o dve sekundy nato,
všetko znenávidime,  a spochybníme,  a chceme to
vidieť jedine v krvi      a vo vlastných hovnách
ležať a zúfalo skapínať    a necháme to zdochnúť
len potupne a seba tiež.




       Modla postkoitálnemu kanibalizmu




Späť...
Ďalej..
Viac...