Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 19.3.2011 a pravdou je, že aj keď
som už dosť starý     a v niektorých ohľadoch až
prestárnutý egocentrik,      ešte stále mi občas
pripadajú ľudia tak vysoko nedosiahnuteľní,   že
ani nedúfam v nejaký bližší kontakt,   tobôž nie
v záujem o moju osobu z ich strany,     a keď aj
nakoniec ku kontaktu príde,        ba dokonca sa
dostaví aj záujem, stále tomu nedôverujem, dívam
sa na to,  akoby s odstupom, tak literárne,  ako
keď spisovatelia        rozkošne opisujú svojich
hrdinov v situáciách,      keď sledujú dianie vo
svojích životoch,  takpovediac z pohľadu druhého
človeka,          celkom nezúčastnene neveriacky
prechádzať pomedzi prsty.
       Je to veľmi komplikovaný pocit a rokmi sa
ešte komplikuje,           jeho počiatky siahajú
samozrejme až na úplný začiatok,        kdesi na
kúpalisko Matador v Petržálke,        kde sme si
natierali samoopaľovacím krémom naše       chudé
bruchá a vycpávali vyťahané plavky    po fotrovi
hajzlovým papierom   (toto som asi robil iba ja)
lebo naše slabiny (moje)      neboli ani zďaleka
tak honosne zvrásnené,      ako slabiny starších
samcov, v plavkách moderného strihu.
       Tam kdesi späť v čase, drží nad nami svoj
modroružový patronát Monika L.  - najvačšia Šupa
na svete     - s dokonalým zadkom a bradavkami a
Venušiným pahorkom     - vzdialenejším ako Mount
Everest.
       Díva sa cez nás,         akokeby sme boli
sklenení,        malými zúbkami odtrháva kúsočky
cesnakového langoša       a zľahka sa usmieva do
svojho tieňa na kamošky,      ktoré jej podrobne
líčia situáciu pri bazéne,    okolo bufetu a pod
topoľmi.
       Oblizuje si maličké mastné bárbi pery   a
hovorí : ahoj_____a usmieva sa__________________
a celý svet spieskovatie do šumu________________
neskočíš mi pre kofolu?        - podáva mi troma
prstami päťkorunu  a ja sa dívam na svoju dlaň -
akokeby patrila inému človeku - nie je moja - ja
prehĺtam nádychy         a utekám sa postaviť na
trištvrte hodinu do rady.
       Okúzlene sa pozerám        na jej máličko
zhrbený chrbát,       ako ju troška ťahá dopredu
ťarcha najkrajších pŕs v galaxii a neverím______
______ani teraz.
       A neprisadnem si,     nepozriem sa na ňu,
moja vymočená paža jej rýchlo podá klzký voskový
pohár, prifajčene sa usmejem na jej rozšuchotané
ďakujem     a nohy ma nesú rýchlo preč do spŕch,
opäť sa zazipsovať do jedného hmotného tela. Uf.




Späť...
Ďalej..
Viac...