Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dakedy neodolám a zdiaľky sledujem voňavé
svety, do ktorých nepatrím.    Pozorujem svojich
sto ponechaných priateľov na facebooku,   bývalé
spolužiačky, letmých známych, ženy,    s ktorými
som sa zľaknuto pokúšal flirtovať,        mužov,
ktorých som stretol kdesi a kedysi    (všetci na
seba žiarlime, je to čurácka porovnávačka, tieto
chlapské dôvernosti)    čítam si svoje nedocenné
komentáre   a nežné básne na literárnych weboch,
dívam sa na svoje hrdé kresby,     ktoré kdekade
kruto a hanebne nechávam samé         a napospas
(ahoj Marcus) a premýšľam,  čo to vlastne chcem,
a čo som to chcel, od týchto ľudí,    že to fakt
do piči neviem,  ale že tento svet je každopádne
dnes tak kurevsky nádherný,  človek,     tu môže
zomrieť, a presne tak, ako nejaký žiarlivý duch,
sledovať zo záhrobia, ako si život ďalej pokojne
a ihravo beží bez neho

       Najistejšie bude  zvaliť to všetko na ego
a libido,   to títo dvaja páni - mocní a nadaní,
zákerne číhajúci   v strednom bezpohlavnom rode,
ale o to viac muži a na ženy, NA ŽENY   - to oni
mi rozháňajú po bruchu a hrudnom koši teplo, keď
sa otŕčam,     keď detailne zverejňujem ďalší zo
svojich tajných kúskov, keď sa publikujem   - no
povedzte, nie je tento svet kurva nádherný?
       Každý boží človek       sa tu môže hlasno
vypublikovať úplne až do obžratého prejedena.

       Aleže stále sa nedá bezprostredne zdieľať
očarenie,  čo bude však asi tiež na tomto svete,
takým tým smutným spôsobom,  to krásne;   že keď
šumíme sme zavreté banky




Späť...
Ďalej..
Viac...