Úvod...
Kresby.
Básne..




       Teraz myslím na to, ako si sa mi rehotal,
braček,  keď som ti vtedy hovoril, že s umelcami
je to podobne ako s mohamedánmi,     boli sme už
najebaní ako dve československé motorky,  trocha
som sa ožransky urazil,    keď si mi dal pocítiť
ten svoj smiech  a hanbil som sa za tak kacírsku
myšlienku - ale je to tak - musíš povedať nahlas
"Ja verím, že som", aby si bol.
       Pretože ty musíš vedieť,    že si básnik,
tak ako to viem ja.
       Musíš  vstať a povedať "som umelec"     a
pekne si užiť celú veľkosť    a celú tú trápnosť
tej chvíle - je to trápne    - ale nemožno robiť
kompromisy v tom, čo miluješ.    Nemôžeš zbabelo
gamblovať ako  zasraní hobby-isti,    ktorí síce
kvetnato žvatlajú,   že oni sami seba nepovažujú
za umelcov,    ale akéže je to ospravedlnenie za
hnusné sračky, čo vytvárajú.     A neverím tomu!
Každý jeden z tých sráčov sa potajme považuje za
tichého génia, ale nahlas ti bude do očí tvrdiť:
"ja to robím len pre radosť, ach,      chcem  sa
baviť" - choď do piče, ty zmrd, čo by si povedal
na to,  že ja to často neznášam,   nenávidím to,
ale musím každé ráno vstať o pol tretej  a robiť
to a vôbec neviem prečo.
       Verím, že umeniu by pomohlo,      keby sa
všetci "umelci"    stretli niekde na božej lúke,
posadali si do tureckého sedu,        pofajčili,
podebatili a popili pivo spolu v družnej nálade,
potom by sa otvorili nebesia       a z mrakov by
zostúpil sám Apolón,       ktorý by za ohromného
potlesku a jasotu pomaly         a hrubým hlasom
povedal: Dobre chlapci, všetci tí,   čo to musia
robiť       a robili by to za každých okolností,
bezohľadu na čas,  chuť a peniaze, nech ostanú a
ostatní marš domov, šup šup, nemáte tu čo hľadať




Späť...
Ďalej..
Viac...