Úvod...
Kresby.
Básne..




       Bezohľadu na to,   že ja nie som filozof,
ani revolucionár, ani vedec, kňaz alebo kazateľ,
nevlastním teda nijaké vznešené receptúry     na
pravdu,    a ani neoplývam ktovieakým vzdelaním;
niekedy mávam tie pocity,         ktoré sa ťažko
definujú, ťažko sa dávajú do slov - cítim, ako k
sebe súvislosti naťahujú ruky   z rôznych strán,
zhora z dola,   z prava do ľava,    a náhle mnou
prestupuje šlahnutá radosť z toho,     že ja ich
dokážem chytať za zápästia  a priťahovať k sebe,
aby sa mohli dotknúť a stisnúť si dlane.
       Možno ma to prejde,       keď raz vysadím
kofeín,  alebo ma toho na koniec zbaví oficiálna
medicína, ale dnes to chvalabohu nebude; uskrnem
si horúcej kávičky,      prečítam si tuná nejaké
rýchle výprsky,  čo sa mi predtým uliahli    a s
ozajstnou rozkošou sa budem ďalej,      nanajvýš
nekompetentne a barbarsky,   zaoberať práve tým,
čo ma povrchne napadne.
       A takto aj - táto myšlienka práve teraz a
aj tá predtým, keď som išiel do roboty autobusom
- a tuším ráno na záchode,  tam tiež - inak, tam
často za mnou chodievajú, nevadí im smrad - teda
všetky tieto detičky mojej amatérskej mysle    v
poslednom čase poväčšine smerujú k tomu,    že v
rukách hlupákov a zmrdov,      je nakoniec každá
krásna idea poslaná do riti.     Deje sa to ozaj
pravidelne, naostatok po dlhých bojoch zaslúžene
víťazná myšlienka,   krásna a povznášajúca dušu,
sa placho udomácni v povedomí a šťastná si užíva
rastúceho súhlasu;  keď tu potichúčky, akokeby z
druhej strany vchádzajú povznesené    čisté duše
prostých,  alebo iba prosto špinavé duše       a
narábajú s ňou, používajú jej obsah, socializujú
a katechizmujú,     a inak uvádzajú jej odkaz do
života,  čím ju nebadane pripravujú na deň,  keď
si - zachytaná, obtrhaná  a zmäknutá po vareni v
nejakom vlastnom neoizme           - sarkasticky
povzdychne - no máš, čo si chcela, Moja.




Späť...
Ďalej..
Viac...