Úvod...
Kresby.
Básne..




       Buňuel napísal        vo svojom skvostnom
životopise,     že znalci nechávajú v okne fľašu
vermútu pred fľaškou ginu,  tak aby slnečné lúče
prechádzali skrz  a vtedy je Martini najsuchšie.
Na toto som si spomenul,  keď som hľbil nad tým,
že prečo sa nemôžem, ani za živý svet,     vzdať
hrubých farebných pasteliek z Jolly. (Purpurová,
zlatá, maslová, tyrkysová, kobaltová,   jahodové
mlieko, pomarančová, medená,          citrónová,
kanáriková, trávová)  Nedokázal som ich dať, ani
synovi, ani dcére    - a vždy keď ich odo mňa na
chvíľu vydrankali,     prežíval som neuveriteľne
chamtivé muky   (v hlase mi pri tom skáče lakomá
nevôľa,             musia ma niekoľkokrát hlasno
ubezpečovať, že ich okamžite potom ihneď položia
naspäť do krabičky od čaju, kde opatrujem všetko
svoje nespútané kreslenie).       Lenže vôbec ma
nebaví s nimi kresliť.       Ak aj mnou zatrasie
nakrátko chtíč po purpure alebo tyrkyse        -
urobím čiarku dve a fuj     - nepáči, ale nedám,
nemôžem, nikdy!
       Je to preto,    že znalci nechávajú svoju
skromnú šedú ceruzku           - ležať v dúhovej
spoločnosti všetkých jej pestrých sestier,     a
potom je svet, ktorý z nej vychádza presýty.




Späť...
Ďalej..
Viac...