Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ani sám neviem      - bola odpoveď, ktorú
dostala moja babka na svoju otázku:      Kam mám
vyvŕtať dierku, majster?    Túto kedysi položila
nemenovanému umelcovi,         čo si prišiel dať
zarámovať svoje veľké expresívne plátno.  V tých
časoch pracovala v štátnom podniku zastrešujúcom
tieto pozemské záležitosti       okolo celej tej
nekonečnosti socialistického výtvarného umenia -
rámovanie, paspartovanie, glejenie    a na úplný
koniec zo zadu vyvŕtala malú dieročku, do ktorej
sa zakrúcalo očko na zavesenie.
       Stále mi to pripadá vtipné,   vždy keď to
občas počujem pri buchtách, na návšteve v rodnom
petržalskom paneláku - teším sa - hoci teraz som
už na druhej strane         - po dlhom snažení a
hysterickom štúdiu som už tam       - medzi tými
magormi - vidím duchov      - ba dokonca ich sám
vyzývam.
       Zreteľne si teraz vybavujem:  zvonenie na
koniec výtvarnej výchovy   - niekedy v neskorých
osemdesiatych - na základnej škole Lysenkova 64,
kedy moja spolužiačka      - rýchlymi pedantnými
ťahmi čiernou pastelkou   - dotvorila oblohu nad
svojou krajinkou vlnovkovými vranami.    Povedal
som si: supééér!! a urobil som to tiež. (Obdobie
vrán potom trvalo v našej triede     až do konca
roku.) - bolo to ozaj skvelé,  to spoznanie,  tá
jednoduchosť - nebolo to skoro nič, a predsa tam
bolo všetko: toľko divej radosti som nepociťoval
ani neskôr     - pri opaličkovanom kosoštvorci s
čiarkou uprostred     - prvýkrát ma zneuctilo to
mocné bosoráctvo: abstrakcia:




Späť...
Ďalej..
Viac...