Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ako chlapcovi,       čo vyrastal v divnej
Petržálskej rodine bez otca  a od siedmich rokov
aj bez matky,    mi určite v živote chýbal najmä
starší muž, o ktorom nakoniec nezistím,    že je
tiež len hlúpe sebecké a zmätené dieťa.
       Asi je to môj další romantický mýtus  - o
otcovi,  ktorý sa o teba naozaj zaujíma, dáva ti
rady, prosto vie, ako treba veci správne urobiť.
       Bude to asi          aj nejaký archetyp -
literátúra a filmové príbehy sú toho plné  - som
do značkej mieri len taký trtko,     čo sám seba
pozbieral z filmov a knižiek    - budem teraz za
to viniť svojich dedov, strýkov a otca.
       No nemal som proste to šťastie,    čas od
času som sa trošku skúšal upínať     na starších
kamarátov, kolegov a mužov z rodiny, ktorých som
vyhodnotil ako zrelších,  ale nič z toho nebolo,
nakoniec som si však našiel Dona Juana, ako inak
- v knižke.
       Ide o knihu Carlosa Castanedu    Cesta do
Ixtlanu,  poťažne aj Oddelená skutočnosť a Cesta
bojovníka, ale predovšetkým Ixtlan   - tam to je
už oprostené od požívania pejotlu    a fetovania
durmanového bodliačia.
       A tak, Don Juan, aj ja lovím    a ukladám
osobnú silu do svojich diel - podobne ako Carlos
ktorému sa nakoniec podarilo uložiť ju  práve do
písania, za kroré ste sa mu s Genarom posmievali
- a tam som ju našiel.
       Snažím sa byť človekom poznania,  a takto
bezvýhradne prechádzam všetkými obtiažami učenia
- nenáhlim sa a neuhýbam.   Vyhýbam sa robeniu a
vyrábaniu,       arogantnému analyzovaniu prečo,
užasínam  a začínam pokiaľ možno stále od znova.
Prahy sa posúvajú samé.




Späť...
Ďalej..
Viac...