Úvod... Kresby. Básne.. Večerné šaty boli na nej ráno o nádych atmosférickejšie, keď ju, krok za dlhými pažami, vyvádzali z plachiet. Napriek tomu, že sa opäť dívala cezo mňa bol som už vyvolený. Selia neprosí o tanec, iba ticho k tebe zablýska nechtami.. Vždy, keď som si potom sám seba uvedomil - stál som a ona okolo mňa maľovala bordovú salzu - Aj preto, že moje telo nevlastní nijaký rytmus, aj tep mi teraz búcha ako lejak na strechu - používala ma ako náradie, ťahala vo mne za kladky - lakťami a lýtkami mi vrastala do kĺbov bradavkami volala bedrá, zlaňovala ma - a tak - že vo chvíľach, keď som na seba zabudol, som poletoval s ňou. A možno som sa raz zbadal - očami muža pri bare, vysoko medzi krídlami sladko a vysoko ako naúzko sálavá krása v hudobnej básni toho nešťastného teplého Rusa. Možno dvakrát. Och, tanec je žena Rómeo. (Tomu maličkému šamanovi poviem, že nič, len keby mi na chvíľu vybral srdce, musím ho trochu otrieť a stisnúť - vytlačiť z neho tú našu krv, viem, že toto pomôže) Späť... Ďalej.. Viac...