Úvod...
Kresby.
Básne..




       Najprv som si nič nevšimol.       Bol som
síce celý týždeň nejaký divý,    ale zo začiatku
som si myslel, že je to hlavne kvôli Jane, ktorá
sa so mnou do včerajšieho večera nerozprávala  a
pravdupovediac,  dosť som sa aj hanbil a bol som
fakt zo seba vydesený,    keď mi to potom všetko
došlo.
       Totižto,     minulú sobotu som sa doma na
oslave strašne opil,  fakt do nemoty a prvý krát
sa mi stalo,   že ma moja pamäť celkom opustila.
(Aj keď moje telo vraj       veľmi aktívne ďalej
žilo sedem tajomných hodín        úplne vlastným
tvorivým životom.)
       Začalo to normálne ako vždy  - nenápadným
popíjaním. Víno bolo tiež také normálne,  nijaké
omšové, ale ani to nebol žiaden moč.   Fajne sme
sa všetci ôsmi rozveselili, pekne nám očerveneli
ksichty  a, ako zvyčajne, sme začali mať sprosté
reči – najmä ja a mužstvo.   Ale aj naše ženy sa
po treťom poháriku      k nám perfektne pridali,
takže som sa  v jednej chvíli až trocha naľakal,
keď sa mi v pripitom mozgu rozjasnilo,   že moja
sladká manželka,   práve veľmi verne napodobnila
moju milostnú mimiku.   (A všetci vrátane mňa sa
na tom bohovsky rehocú.)
       Vtedy niekedy som asi mal prestať s vínom
a urobiť si kávu, lenže nič ma nevarovalo - bolo
mi dobre a teraz fakt neviem,   či by som naozaj
prestal,    keby som bol vedel,      ako to celé
dopadne. Najskôr nie.
       Neviem ani koľko som toho vypil,   kým ma
zhltla tá čierno-čierna temnota,   ale krátko na
to som vraj ešte vyexoval dve decové vodky     a
utiekol som von s fľaškou    – to bolo potom, čo
som údajne každého hnusno dourážal,  odtrhol som
záclonu aj s garnižou   a vyhodil som von z okna
ženinu krotkú andulku,      ktorá ihneď zmizla v
záhrade a doteraz sa nevrátila.
       Celé to vraj vzniklo preto,      lebo som
chcel Jane dokázať,     že andulka sa môže na ňu
vysrať a prvé čo urobí bude, že zdrhne.   Hlavne
toto nemôžem pochopiť       - ako ma mohlo vôbec
napadnúť niečo také idiotské.
       Každopádne,         som to podľa siedmich
dospelých ľudí naozaj urobil - a ešte som sa pri
tom aj ožransky usmieval,   a keď mi začala Jana
nadávať, povedal som, že takého sprostého vrabca
chytím aj o polnoci, zobral som fľašku a len tak
v košeli som sa stratil v tme na dvore.
       V ten večer,  bol môj úzky zohnutý chrbát
vo dverách, to posledné,   o čom existuje nejaké
ľudské svedectvo,     pretože až zhruba do ôsmej
ráno, kedy som sa zobudil v poli na bruchu,  som
podľa všetkého nikoho nestretol    a mne samému,
ako som už vravel, v tomto pamäť neslúži.
       Ležal som tam dolu ksichtom  v hrudovitej
oráčine celý od blata,        bola na mne nejaká
studená októbrová rosa      a vzadu na krku a na
pravom lakti som mal krvavé škrabance,   čo dosť
pálili. Ale inak mi nič nebolo.   Nebyť toho, že
som bol fakt historicky vydesený,     bolo by to
celkom pekné jesenné ráno v prírode.
       Podľa divnej chuti v ústach    a prázdnej
fľaše vedľa, som trocha šípil,    že moja poloha
nejako súvisí so včerajším večerom,   ale aj tak
som dlho nemohol prekonať paniku, obracal som sa
a metal, najprv posediačky        a potom som sa
postavil a behal som okolo.  Lenže nič som takto
so svojej veľkej hlavy nedostal,     pretože tam
boli len tri včerajšie štrngnutia, smiech,  zuby
a misa punčových rezov.
       Po nejakom čase,       som sa ale ako tak
vydýchal, na západ odo mňa bol vzadu dlhý riedky
pás stromov - napadlo ma,     že by to mohla byť
cesta a aj bola.  Keď som k nej prišiel bližšie,
spoznal som tam siluetu kopcov   a ukázala sa aj
kaplnka,  ktorú vraj postavili v poli,    v čase
moru, takže som sa aspoň našiel,    aj keď ma to
teda veľmi neukľudnilo,   bolo to totiž niekoľko
kilometrov od miesta, kde som si včera naposledy
pripil.
       Našťastie, bola nedeľa a na veľa ľudí som
po ceste domov nenarazil,   nemusel som sa preto
až tak silno hanbiť,         keď na mňa tých pár
dôkladných  kresťanov  vytriešťalo svoje nedeľné
oči. Ale jedno mi to rozhodne nebolo.  Vážne som
asi tridsať krát prisahal,   že už nikdy nebudem
piť      a aj neskôr som mal na to rozhodne veľa
dobrých príležitostí.
       Jediné, čo mi Jana povedala,      keď som
vošiel dnu, bola otázka, kde si bol ty somár?  -
a nevedel by som jej na ňu odpovedať,   ani keby
som veľmi chcel. Skôr som čakal od nej, že mi to
povie, ale už mi nepovedala nič,      iba na mňa
pozerala svojou zúrivou odsudzujúcou tvárou    –
najhoršou,  akú za našich deväť spoločných rokov
pre mňa mala a fakt som si myslel, že mi tresne,
keď natiahla ruku, a možno aj ona sama chvíľočku
váhala,     ale nakoniec mi len vybrala z vlasov
nejaké čierne pierka      a ešte vyššie zodvihla
bradu, čím som bol u nej akože úplne vybavený  a
mohol by som sa aj rozliať, ani by ma neutrela.
       Šiel som teda k susedom     a tam mi Jožo
dosť chladne všetko vyložil,   teda že aj Tarzan
by sa posral, keby včera videl moju opicu    - a
dal si naozaj záležať,        aby som tomu dobre
porozumel.
       O jednej ma z tohto desného hrozna na čas
vyslobodila služba.      Strážim sklady ovocia a
zeleniny      - chodil som tam ako tieň šestnásť
hodín a skutočne príkladne som po celú dobu bdel
nad všetkými zemiakmi a mrkvami,    čo tam boli.
Nepamätám si nič mimoriadne,    iba že mi v noci
bolo dosť teplo, aj nad ránom mi stačilo tričko.
O pol štvrtej   som si nasilu obliekol prešivák,
ale iba preto,     že odkedy ma na týždeň seklo,
dosť sa v tomto sledujem.
       Nedeľou počínajúc sa mi  začali všelikade
zjavovať andulky. Nielen doma v záhrade,  ale aj
v robote som sa strhával        a vytáčal krk na
hocijaký vtáčí šuchot, alebo pohyb,  čo by mohol
byť vtáčí let     a aj keď som šiel autom, každú
chvíľu som brzdil a vystupoval,     lebo som bol
presvedčený,    že tamto sa na sto percent mihlo
niečo žlté.     Ale zakaždým to bolo len v mojej
veľkej tupej hlave bez mozgu.  Klietku som dával
prvé dva dni otvorenú na dvor    a v noci som ju
nechával v kuchynskom okne,    chodil som päťsto
krát von vypiskovať    a volať Zlatka a vo vačku
som vždy nosil niečo dobré na zob.   Fakt som sa
snažil,       čo moja manželka aj ocenila trochu
lepšou odsudzujúcou tvárou,     ale veľmi zjavne
neuvažovala o tom, že sa začne so mnou rozprávať
a toto bolo pre mňa naozaj desné,    nikdy sa na
mňa nehnevala viac ako dva dni.   Bol som z toho
fakt na nervy.
       V utorok som prišiel takýto celý chorý do
roboty, pozatváral som brány,    a keď odišli aj
posledný skladníci,   urobil som si kávu a sadol
som si von na palety. Starý, lenivý služobný pes
Cézar ležal pred búdou a jediné, čo na ňom žilo,
boli jeho dve uši,  ktoré satelitne monitorovali
blízke okolie.  Sedel som tam možno desať minút,
pozeral na hmlistý horizont cez mreže plota    a
hore na nebo,       občas preleteli okolo nejaké
hrdličky, sem tam straka   a oproti mne sa spolu
jašili na plote a chvíľami kúsok nad ním, najprv
tri a potom štyri, guľaté vrabce.
       Boli už dosť tučné,     pekne vypasené na
zimu. Vzadu za skladmi totiž,   často sypú hnilé
ovocie a toto tam pekne kvasí a láka muchy     a
všelijaký iný hmyz, takže okrem vrabcov, strák a
hrdličiek,       tu často vídavam aj lastovičky,
škorce, také bielo sivé malé          - s dlhými
chvostami, čo neviem,   ako sa volajú a pár krát
prileteli dokonca aj čajky.
       Tieto štyri vrabce,      čo sa predo mnou
šuchorili     a čvirikali si svoju drzú slobodnú
pesničku, vyzerali nejaké začudované  a akoby sa
dívali rovno na mňa.      Teda, pokiaľ im to ich
prirodzená krkolomnosť dovolila - raz jeden, raz
druhý, potom krajné dva  a nakoniec všetky štyri
na mňa natáčali svojím vrabčím spôsobom    svoje
špicaté hnedé hlavičky.  Pravda, to by ešte bolo
v pohode,      ale jeden sa zrazu dal na krídla,
odrazil sa, len tak sa posunul do vzduchu, alebo
ako to už vlastne vrabce robievajú    a sadol si
asi dvadsať centimetrov odo mňa na paletu, tesne
vedľa mojej bielej šálky,    až to trocha na nej
zazvonilo a urobilo to vnútri čierne vlnky    a
kolieska.
       Nevedel som či mám byť polichotený, alebo
či to mám pripisovať svojmu celkovému      zlému
pocitu so seba,  teda že aj vrabce ma už majú na
háku, ale každopádne ma to dosť zarazilo   a ani
som sa nepohol   – iba trošičku som otočil hlavu
doprava,   keď ma už veľmi boleli oči až vzadu v
mozgu, z toho ako som ich furt tlačil do rohu.
       Vrabec sa pokojne natriasal vedľa mňa  na
svojich krehkých nožičkách,  ktoré mu z guľatého
nadýchaného telíčka skoro ani nebolo vidno,    a
hlasno prečvirikával trojitú ozvenu,       čo sa
stále odrážala od plota.       Podobalo sa to na
nejakú vzdušnú mechanickú mašinku na kľúčik    –
malo to ten rýchly vtáčí rytmus, a keby to Cézar
s mladíckym potešením nerozohnal,   určite by to
ešte voľajako pokračovalo.
       Potom mi ešte chvíľu bolo čudne  – naozaj
ako po nejakom komplimente,   takto som sa tuším
cítil,   aj keď som si prvýkrát sadol na veľkého
živého koňa a urobil som so svojimi pätami,   že
on sa pohol.    Ja sám.    Ale za krátko ma zasa
pochytila moja rýchla melanchólia   a čoskoro mi
to celé pripadalo ako nejaká predstava,    čo mi
utiekla z gebule,    keďže o vtákoch sa mi už aj
snívalo.
       Rovnako aj v noci,       keď som o druhej
mátoživo dával ľavú nohu pred pravú  a vzadu pri
plote, mi doslova z pod nich vyletela veľká sova
a plesla mi krídlom po ksichte,      veľmi ma to
nerozrušilo. Možno aj preto, že to bolo iba také
mäkké ošuchnutie a ani vzduch sa okolo     veľmi
nerozvíril,    takže za okamih bolo po všetkom a
ďalej som sa mohol ticho potácať v,      na túto
nočnú hodinu u mňa obvyklom, polospánku.
       V stredu celý deň pršalo   a nič zvláštne
sa nestalo a vo štvrtok doobeda tiež.      O pol
tretej som prišiel znova do roboty,  tentoraz už
boli všetci preč  a mali sme to tam za päť minút
s Cézarom zamknuté   a úplne celé sami pre seba.
Zo začiatku sa aj on ako vždy tešil, že je vonku
a  chodil všade so mnou,  ale  čoskoro  sa  zasa
vyvalil pred búdu a musel som si robiť psa sám.
       Slnko  pekne  oranžovo svietilo  a  okolo
voňala  studená  jesenná   vôňa   po  listoch  a
vlhkosti,  alebo  po čom  to  už zvyčajne páchne
október. Vôbec bol krásny farebný deň a nechcelo
sa mi preto sedieť  a  veľa  som chodil po vonku
sprava doľava a zľava doprava, alebo naopak.
       Sivé  koketné hrdličky,   ktoré  zbožňujú
melónové   semienka,   Cézar    na  úvod  trocha
ponaháňal, no nadlho sa neurazili  a o chvíľočku
sa vrátili  z bazového  hájika  pri  železnici a
bolo ich ešte o tri viac. Najprv  si posadali na
lampy a húkali si a vŕkali v troch párikoch, tak
ako ich väčšinou vídavam,   potom som ale dostal
od niekoho esemesku       a na pol hodinu som sa
stratil vo svojom telefóne.      Kráčal som síce
ďalej, ale svet naokolo pre mňa zmizol,  pretože
som sa sústredil na slová,  tak aby boli presné,
aby sa mi tam zmestili   a bohvie prečo aj nato,
aby boli smiešne.           (Asi preto, že už od
základnej školy mávam  často silnú potrebu robiť
zo seba šaša.)        Keď som potom schoval svoj
spotený mobil do vačku      a rozhliadol som sa,
zdalo sa mi,      že mám sedem rokov a stojím na
námestí.
       Okolo mňa           bolo najmenej dvadsať
hrdličiek.      Prechádzali sa vedľa, vyzobávali
niečo z chodníka a iba tak akože pobehli,    keď
som sa k nim sklonil.     Boli tam biele a hnedo
strakaté     - asi poštové, alebo nejaké okrasné
holuby a asi štrnásť tých sivých divokých, ktoré
som doteraz väčšinou iba z diaľky         uvidel
odletieť preč.    Hrabol som do vačku pre zrno a
počupiačky som natiahol otvorenú dlaň,   pretože
som bol fakt zvedavý,      či mi budú zobať aj z
ruky.    A zobali.      Tentoraz som si už musel
priznať, že sa niečo deje.
       Celú štvrtočnú zmenu   som potom vyvádzal
vonku.       Pokiaľ to tie úbohé vtáky vydržali,
snažil som sa ich ešte viacej krotiť,  chytať do
rúk a nakoniec som ich vyhadzoval vysoko      do
vzduchu, nech letia.   Toto som videl vo filme a
bol to fakt náramne božský pocit.   Lenže asi sa
im to nepáčilo až tak super ako mne,   lebo   na
nejaký tretí krát sa všetky zdvihli     a za pár
sekúnd boli preč. Naozaj som sa zarazil,   že sa
na mňa nahnevali,        ale bolo už krátko pred
zotmením a možno šli len niekam spať. Nočná sova
neprišla   a netopiere asi mávajú o takomto čase
na jeseň už svoj zimný spánok,      takže som už
žiaden cirkus až do rána neurobil.    O štvrť na
päť ma skoro postojačky skolila únava,      lebo
dovtedy som sa ani na minútku nezastavil       -
rozmýšľal som, čo to môže byť       a hlavne som
plánoval, ako to všetko poviem Jane,  tak aby si
hneď nemyslela, že mi šibe.     A toto bol veľký
problém    a nič múdreho ma nenapadlo a aj doma,
keď som si líhal do postele,  som stále ešte nič
dobrého nevymyslel  a to najmä kvôli tomu tichu,
ktoré ona ešte stále voči mne prechovávala.
       Všetko sa ale vyriešilo tým,  že som spal
až do večera,       teda naozaj neobvykle dlho a
prebral som sa až za tmy na bylinkovú vôňu čaju,
ktorý bol položený na nočnom stolíku.   Hneď som
si predstavil Janinu ruku,     ktorá sa v spánku
dotýka môjho úbohého čela a to bola,      jednak
veľmi príjemná predstava,       a bola to asi aj
pravda, pretože keď Jana započula,         že sa
hniezdim,  objavila sa vo dverách s teplomerom a
nejakými tabletkami.
       Na moje, ahoj Zlato,   síce neodpovedala,
ale už sa vôbec netvárila odsudzujúco,      skôr
vyzerala, že sa o mňa bojí,   a preto som bol už
ticho  -  nepovedal som, že mi je úplne skvele a
hral som na ňu chorého,   aby sa o mňa bála ešte
viacej.
       Pravda,        keď mi namerala 41 stupňov
horúčky, hneď som sa naozaj spotil  a chvíľu sme
sa o mňa báli spolu.    Našťastie aj ona vzápätí
samu seba presvedčila,      že teplomer musí byť
rozbitý,  pretože to by som už musel nežiť a šla
hľadať iný, ktorý sme ale doma nemali,  lebo som
na neho pred mesiacom stúpil.
       Poprevracala najprv kuchynské  a potom aj
šuflíky v spálni,    ale samozrejme nič nenašla,
takže sa začala trocha vytáčať,     preto som ju
veľmi pokojným hlasom začal presviedčať,      že
všetko je v poriadku – mám iba zvýšenú teplotu a
cítim sa úplne fit,      ale pre istotu zostanem
aspoň do nedele v posteli.         A na to ma po
siedmich strašných dňoch mlčania konečne zobrala
na milosť a na jej: si si istý?, som zahlaholil:
na sto percent       a toto ma vážne dojalo až k
 slzám.      Nebyť môjho veľkého chlapského ega,
fakticky,      by som sa tam na tvrdo rozplakal.
Namiesto toho      som sa ale iba vďačne usmial,
zavrel som oči  a zobudil som sa až dnes ráno na
gigantický hlad.
       Okno v spálni bolo otvorené          a po
raňajkách som sa díval z postele rovno        do
záhrady na stromy.      Jana bola asi niekde tam
vonku a to som dosť dlho sedel v kuchyni       a
popíjal letný čaj priamo z hrnca.   Stále som sa
vrtel a myksľoval v perinách. Žrali ma tam pekne
mrle,  ale bol som pevne rozhodnutý nepokaziť si
včerajší nábeh na zmier      a vydržať tam až do
obeda pekne zakrytý, aj napriek peklu, ktoré som
prežíval,    keďže som bol fakt úprimne zdravý a
nanajvýš v pohode.  To zvláštne mokré štrkotanie
ma prekvapilo od chrbta,   akurát som posediačky
búšil do vankúša  a otočil som sa naozaj rýchlo.
Bleskovo.
       Na parapete sedela veľmi živá straka    a
náramne sa zaujímala o môj nočný stolík,      na
ktorom bola šálka      a malý tanierik s kovovou
lyžičkou. O tom nemohlo byť pochýb,   úplne to z
nej kričalo,      krútila sa ako zhypnotizovaná.
Pomaly som sa odokryl,  vzal som lyžičku a vôbec
nie prudko, ale zato svižnejšie ako krokom,  som
prešiel k oknu,      podržal som jej tú ligotavú
vecičku  pred zobákom   a druhou rukou som na ňu
jemno pritlačil na ráme.
       Bola teplá a to jej čierne perie sa takto
úplne zblízka zeleno,   modro a všelijako kovovo
trblietalo   a keď som vzal do ruky jej krídlo a
roztiahol na ňom dokonalé biele pierka na konci,
zobla si tú lyžicu naprieč do zobáka    – čím mi
jasne dala na vedomie, že „fajn“,     ale takéto
cviky už nie sú zadarmo.    Mal som v tej chvíli
zreteľný pocit, že si dobre rozumieme,     že si
vzájomne vidíme   do svojich zlodejských vtáčích
duší...    
       Zjavne som to bol ja, z nás dvoch vtákov,
čo si prvý uvedomil, že už nie sme v spálni sami
a niekto za nami vo dverách prestal dýchať,    a
keby som nebol býval hneď znervóznel,  straka by
sa mi určite nevyšmykla   a nebola by odletela k
orechom,  kde sa okamžite stratila aj s lyžicou.
A keby sa to nestalo, možno by som nemal až také
problémy odpovedať Jane na jej ďalšiu jednoduchú
otázku, že čo preboha zasa stváram. Ale stalo sa
to a môj krátky bľabot,  ktorý som na ňu spustil
vždy po dlhom dlhom tichu,   jej urobil na tvári
len široký nechápavý výraz,       a preto som ju
chytil za ruku a povedal som: prosím ťa,  poď so
mnou, ja ti to ukážem.
       Keďže v záhrade a na ulici, okrem vrabcov
a nejakých príliš malých sýkoriek,    nijaké iné
vtáky neboli,  posadil som Janu do auta a frčali
sme po okolitých cestách von do krajiny  - chcel
som nájsť niečo väčšie,       nech urobím trocha
dojem.        Ticho mlčala vedľa mňa, so svojimi
peknými rukami na kolenách a uvažovala,    či už
prišla tá chvíľa,  kedy treba vybuchnúť a všetko
toto moje šialenstvo raz a navždy      zaraziť a
explózia už bola veľmi veľmi blízko,     keď som
konečne zbadal v poli, to čo som hľadal.
       Opatrne som zastavil pri krajnici       a
povedal som jej,   že nemusí vystupovať,    môže
pokojne zostať v aute, ale nech sa určite na mňa
pozerá a že ak sa rozhodne vystúpiť, bude musieť
zostať pri aute.       Tváril som sa pri tom asi
naozaj dosť šialene       a na záver som ju ešte
bozkal, aby sa akože vôbec nebála,   čo asi bola
tá posledná kvapka,         a akurát sa významne
nadýchla, keď som sa rýchlo otočil    a vystúpil
som von.
       Pôvodne som hľadal  nejakých pár holubov,
alebo dve tri straky  a teraz som sa trochu bál,
či sa toto čierne spoločenstvo     nebude chovať
celkom prirodzene - teda či mi neukáže len tak z
diaľky svoj pokojný vtáčí let.     Ale potom som
urobil ten krok,  po ktorom som už vedel naisto,
že prah do vranieho kŕdľa mám za sebou         a
prežíval som to znova           ako dáku sladkú,
rafinovanú lichôtku od niekoho,        kto nikdy
nelichotí.
       Jednoducho,    som tam bol úplne v strede
medzi divými slobodnými vranami  a mal som všade
po tele husaciu kožu.
       Vedel som od holubov, že si môžem dovoliť
veľa, ale zase odtiaľ potiaľ,       preto som sa
radšej neponáhľal a aj napriek tomu, že ony boli
fakt kľudné   ako nejaké čierne špicaté sliepky,
som dosť dlho iba tak chodil a díval sa,      čo
robia.   Zdalo sa mi, že hoci sú tu naoko všetky
spolu,    aj tak je v podstate každá sama, alebo
nanajvýš ešte s jednou,    pretože boli naširoko
roztrúsené a každú chvíľu nejaká vzlietla      a
sadla si niekde ďalej  na prázdnejší kúsok poľa.
Prešiel som takto pomaličky stredom a dvakrát po
obvode celého kŕdľa,  Jana už bola vonku a vlasy
jej tam na žlto rozhadzoval vietor.
       Videl som sa úplne jej veľkými očami, ako
mocný šaman – Ten, pred ktorým vrany neodletia a
z toho jej pohľadu     som nazbieral dosť odvahy
čupnúť si a vziať jednu do rúk.
       Na to, že bola o poznanie väčšia      ako
hrdlička, bola strašne ľahká     a mala ako keby
oveľa viac peria.         Otočil som si ju a ona
otvorila svoj silný zobák a      niečo zakrákala
starodávnym vraním jazykom,      ktorý odjakživa
vyvoláva v ľuďoch strach a rešpekt   a všelijaké
myšlienky na smrť a záhrobie. Ale mne sa to skôr
podobalo na drzý zaliečavý smiech     a aj niečo
také som si všimol     v tom jej hlbokom čiernom
oku, a preto som sa trochu rozkročil a z pomedzi
nôh,   som ju veľkým oblúkom vyhodil priamo hore
do studeného októbrového neba.      A potom ešte
jednu a dve krajné tiež.
       Vedel som,    že teraz už určite odletia,
ale nemohol som si pomôcť,   musel som to urobiť
aj tretí a štvrtý krát,       no zdalo sa, že to
prebieha trocha inak, ako s hrdličkami.    Vrany
totižto      vôbec nezačali hneď mávať krídlami,
namiesto toho ich iba roztiahli       - presne v
okamihu,  keď  prestali stúpať    a dvoma, troma
oblúčikmi mäkko zosadli na zem.  A  hlavne vôbec
nevyzerali, že sa niekam chystajú, práve naopak,
akoby sa začali ku mne opatrne približovať     a
viaceré na mňa krákali tým svojím drzým hlasom.
       Priznávam, že mi chvíľu trvalo,   kým som
to celé pochopil,     pretože som sa zo začiatku
trocha zľakol,     nechal som sa obalamutiť zlou
vraňou povesťou a vážne som začal myslieť na to,
že sa vrátim k autu. Ale nakoniec som počúvol tú
svoju časť,  ktorá mi vravela,     že tie čierne
beštie sa iba chcú so mnou pohrať      a to bolo
dobre,  lebo každá jedna potom išla pekne vysoko
rovno do luftu a niektoré aj viac krát,    keďže
som sa tam fajne rozbláznil a hádzal som ich, čo
to dá, až sem tam perie lietalo.
       Muselo to vyzerať bohovsky    –    nejaký
chlapík si tam púšťal šibnuté vrany          ako
lietadlá,   nepríčetne sa škeril a občas šťastne
pozrel smerom k žene, čo sa tam na neho zopodiaľ
dívala a objímala sa svojimi dlhými rukami.
       Posledná vrana, ktorú chytil,         ale
neletela        – šla s ním späť k tej strapatej
blondínke    a ona urobila pár krokov na mieste,
spustila paže a aj z diaľky bolo vidno,    že sa
najkrajšie usmieva.




Späť...
Ďalej..
Viac...