Úvod... Kresby. Básne.. Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, v malej krajine pod ostrými skalami, bolo raz jedno miesto, kde sa voda sypala a piesok sa lial. Toto miesto bolo zakliate. Bolo plné napoly skamenených vĺn a vôbec nevyzeralo ako odtiaľto - možno preto tu odpradávna lákalo. Vlastne to bol len čudný kúsok planiny veľmi podobný tomu, aký ostane po manéži, keď zmizne veľké šapitó, a kde tu sa v ňom ešte dali nájsť staré práce istého záhadného hrnčiara, ktorý tak veľkolepo miluje špirály. Jedného dňa, keď na oblohe pražilo augustové slnko, toto miesto prilákalo aj mňa a okamžite som zacítil jeho silu. Pravda, bol som už veľmi smädný a unavený a teda dobre nachystaný na vidiny a fatamorgány, ktoré, navyše odjakživa rastú v piesku ako burina - a okrem toho som bol od istého času trocha šibnutý, nebolo to so mnou celkom v poriadku. Najskôr za všetko môže bocian, ktorý ma niesol na svet - musel byť nejaký rozklepaný a musel som mu pár krát spadnúť do vody, pravdepodobne to bol ten istý trémista, čo sem niesol Darwina a kapitána Cooka. Takže som sa nevydesil, keď ma napadlo, že ak sa tu nachvíľu vyzujem a trocha sa poprechádzam, stane sa možno niečo rozprávkové. Že možno rovno pred mojimi očami z piesku voľačo povstane. A ak sa nestane vôbec nič, aspoň si tu pripomeniem ten starý pôžitok byť bosý, uvedomím si päty a všetko ostatné si vymyslím, pretože už nemôžem čakať. Jednoducho som to všetko narafičil, pretože som chcel písať báseň o mori, ktoré som nikdy nevidel a v nej som si chcel s ním dôverne tykať, rozprávať sa s jeho obyvateľmi o tom, ako sa rozprestiera a striehnuť popri tom na príležitosť polichotiť mu – ako všeličo tajomne a múdro naznačuje. Chcel som sa, na tomto mieste, kde ešte ostalo trochu piesku z manéže, niekde zvinúť ako správa do fľašky a počkať si na sen, ktorý ma odtiaľto určite zanesie priamo pod šapitó – do centra estrády – a ja budem konečne môcť ako dávny geograf roztiahnuť nohy kružidlu a vo svojich bielych mapách zakresliť miesta, kde tuniaky gúľajú pred sebou strieborné baly sardiniek, kde svetlo chytá makrely a tresky na blyskáč a brázdy sa o chvíľočku samé zaorú. Modré miesta, kde sú matky škeble oplakávané perlami, kde sasanky rozprávajú svojim klaunom jemnôstky, a príliv kloktá drobné karety. Veď viem od tučniakov, že akékoľvek ráno pri mori je prirodzený dôvod dať sa do gala a odmalička si uši prihladzujem mušľami. A preto, keď sa tu niekde utiahnem ako slimák okolo perleťovej omietky - po točitých schodoch do seba a uzavriem sa v osobnej bublinke, vlažný prúd ma určite zanesie doprostred Tvojho dvadsaťštyri karátového večera a ja zakričím – toto nie sú kormorány, to sloboda rozhadzuje letáky Späť... Ďalej.. Viac...