Úvod...
Kresby.
Básne..







Možno sú medúzy Tvoje náprstky
kvôli ihliciam,
alebo priehľadné dušičky sukničkárov,
alebo sú to živé obťahy fantastického zvonenia,
ktoré tu má zvoniť do konca sveta – Tebe na slávu,
a keď zazvoní,
slávky sa zatvárajú vo svojich celách.
Možno sú to len busty vody,
alebo sa to roztrhlo vrecko s hopkaním,
alebo sú to kryštálové klobúčiky z koreničiek
a možno sú iba na to, aby aj tu bolo čo hubárčiť –
ale tak krásne jedovaté
nie sú ani roztúžené ženy,
ktoré vždy trocha voňajú po Tebe,
keď sú nachystané interpretovať triešť.

Ak je koža čosi ako hladina – chráni ma –
ale potom
mám na tele
najmenej dva
strašlivé
víry,
ktorými sa dá pozrieť až na dno
Som na tých miestach citlivý
a prenikavý,
na rozdiel od Teba,
lebo v tvojom podsvetí je ticho...
treba sa ísť pokloniť
Krakovi obrovskému –
o ktorého korune,
ako je písané v koži vorvaňov,
nemôžu byť žiadne pochybnosti,
pretože iba kráľ
má právo raziť vlastné mince.
Ticho,
ktoré tu je,
ale nie je prázdne – znamená počúvať –
orientujem sa iba podľa bludičiek,
no napriek tomu vidím,
že ťa ozaj baví
šíriť strašidelné príbehy hĺbkotlačou –
tamten čert má svetlo priamo v ústach,
ako moja prvá frajerka,
nemohol som sa ho vtedy nahltať -
mať svoje vlastné svetlo, je vždy najlepšie lákadlo.

My sme mocní šamani -
my môžeme
hocikedy premeniť zem
na krásne oranžové záhyby,
ale pochybujem,
že by sme dočiahli až sem –
tu sa vždy žilo hltavejšie
a
tu sa bude pravdepodobne žiť ďalej,
akoby sme my ani nikdy nežili.
Možno to robíš naschvál - odjakživa s nami nepočítaš.








Späť...
Ďalej..
Viac...