Úvod... Kresby. Básne.. Míňam Mesiac - navždy seknutý v krku, staré vyprskané hviezdiny mi oproti fingujú svetlo, tak ako vždy - lenže to plesnutie na konci, dal by som za to uši - v ňom bol život! Dívam sa na Zem - bludné svetielko, cez hustú vatu skoro nevidno - lebo všetci sú v nebi – Asi z tej natlačenosti - si more odfúklo, i keď už dávno po smrti, nie je od podstaty zvyknuté šumieť v nejakej cisterne – od jedu vyhodilo zo seba tristo zašpicatených kúskov, aby sa mu za pár sekúnd opäť roztrieskali o chrbát – riadne sa zdulo a pleslo za sebou hladinou Rád zapnem svetlá, v tej modrej kontrolke je taký úškrn, ktorý mi robí dobre – diaľkové - namierim ich smerom k Oortovmu oblaku - výmáknem tú miliardu komét, potom ich pozbieram ako skamenené zajace... Plavne otáčam - mám to v krvi, otec cez prázdniny rozvážal zemiaky, to posledné leto sa mama vozila s ním – pozorne dýchala vnútri svojich troch zlatých retiazok, v jedinom športovom úbore pozorovala svoj pestovaný odraz - ako ním prechádza krajina, opäť si uhladila stehná a stlačila kolená – som tu – mám tu byť! Späť... Ďalej.. Viac...