Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ten nôž na tortu, čo vyzeral,  ako nejaká
dlhá dýka,      sa dosť vlnil a krútil sa svojím
nebezpečným životom,   keď som ho držal v ruke a
tajne s ním svišťal po kuchyni.   Položil som si
tupú stranu jeho čepele na pery a oblizol som ju
až po guľatý špic na konci -  bol chladný a dlhý
a trocha ma to vzrušilo.    Zacítil som ten dlhý
studený lesk v rozkroku    a uvedomil som si tam
jeho obrysy.     V ústach mi ostala slabá kovová
chuť noža,    ktorý okrem niekoľkých osláv a dva
razy, keď sme menili linku,    celé roky ležal v
druhej zásuvke medzi varechami  a keby sa na mňa
neblysol zakaždým, keď som ju otvoril, určite by
som zabudol, že tam je.
       Lenže toto sa nestalo,    lebo on a s ním
všetky dlhé,  úzke nože,  mi stále dávali o sebe
vedieť, keď boli niekde blízko –  mal som z nich
jednoducho čudný pocit.
       Nikdy som sa tým            nijako zvlášť
nezaoberal,  bola to taká moja osobitosť,  ktorá
ma trochu ozvláštňovala  a aj v mojich vlastných
očiach,        preto som ju občas spomenul medzi
priateľmi a chvíľu sme sa spolu snažili prísť na
to,   ako je to možné a prečo vlastne je to tak,
čo bolo príjemné,        ako každá chvíľa keď sa
niekomu zdáte výnimočný.
       Naozaj len krátky pohľad mi stačil,   aby
sa mi telo tak nejako naplo,     v ramenách a na
prsiach mi ostalo tvrdé   a tvár mi okolo úst na
chvíľu stŕpla.    Pár krát sa mi možno stalo, že
som úmyselne dal do toho trocha viac,    ako som
skutočne cítil,  tak povediac    - som to trocha
vylepšil. Najmä,    keď sa na mňa pozerali ženy,
tak vtedy som si nemohol v tom pomôcť,   ale ten
strach, alebo čo už to bolo,   som niekde v sebe
rozhodne mal a tie nože   to veľmi dobre vedeli,
takže sa mi, čas od času,  zlovestne ukazovali v
plnej svojej trblietavej kráse,     všelikade po
stenách, na opaskoch, tu v mojom šuflíku,  alebo
v obchodoch so šperkami     a niekoľkokrát aj vo
sne.
       Boli to vždy zvláštne     pokojné sny bez
zvukov a bez ľudských tvárí,   pozeral som sa na
svoje ruky, na žliabky, čo mám vedľa šliach, keď
zdvihnem palce,  uvedomoval som si dych,  vnímal
som ako sa mi dvíhajú prsia,   alebo som potichu
posielal nosom svoje výdychy pred seba. Nakoniec
som si vždy spomenul na dlhý úzky nôž a o chvíľu
na to, som sa zobudil s tým pocitom,  ktorý  bol
na okamih veľmi naliehavý,    skoro uchopiteľný,
ale strašne rýchlo mi zasa unikal,   ako keby sa
vo veľkej rýchlosti míňal s mojím vedomím niekde
naspäť na ceste do tmavých častí môjho ja,    ku
ktorým nemám mať nikdy prístup.
       Takto nejako    som sa to aj včera snažil
vysvetliť jednej kamarátke,            keď sa ma
pýtala, čo podrobne sa mi sníva  a ako presne sa
potom cítim  a veľmi sa čudovala,   prečo som sa
ešte nikdy nepokúšal    o tom zistiť niečo viac.
Bolo to vlastne po prvý krát,      keď ma niekto
prinútil, dať to takto dôkladne všetko do slov.
       Ona je naozaj dosť zvláštny človek,  cíti
všeličo z kameňov a plače,      keď sa pozerá na
krásneho koňa.   To ona ma tam včera nahovorila,
aby som prekonal čudné pocity    a pekne sa tomu
postavil, nech to aspoň raz poriadne precítim.
       Slnko zapadlo pred štyrmi hodinami,  no v
kuchyni bol ešte stále ťažký      horúci vzduch.
Občas sa z okna pritiahol chladnejší závan     z
ulice,        ktorý tam po kútoch vyrábalo tisíc
zaľúbených cvrčkov svojimi  krídlami,   ale inak
bolo všade okolo mňa vlhké,        na niektorých
miestach až hmatateľné bezvetrie,      takže som
skoro počul plieskať veľké kusy luftu,     čo mi
padali povedľa uší dolu na dlážku.
       Pekne ma to rozpaľovalo,   chytil som nôž
do dvoch rúk a vystrčil som ľavý lakeť tak,  aby
som cez neho videl len čelo         a oči svojho
nepriateľa,   pomaly som vydýchol a rozbehol som
sa ho zabiť.      Takto som už dávno nevyvádzal,
nepamätám sa kedy naposledy,   ale snáď predtým,
ako sme sa kedysi presťahovali        zo starého
rodičovského domu, čo ho potom zbúrali,      tak
vtedy to muselo byť naposledy,    pretože tam sa
niekde skončilo aj celé moje detstvo.
       Keď si na to spomeniem je mi smutno,  ale
som aj tak nejako zľahka rozčarovaný,    že mi v
hlave stále existujú veci, ktoré dávno zmizli zo
sveta – je to asi posvätná úcta,     ktorú tajne
prechovávam k času,        keďže on je naozaj zo
všetkých najsilnejší     a skutočne veľkoryso mi
poskytuje domy, ľudí    a nádherné miesta na môj
vlastný jedinečný svet, ktorý mám dnu v mozgu.
       Len keby som  mohol nejako vedieť,     že
tamto robím naposledy,   že na toto dievča sa už
nikdy v živote nepozriem, a tak   – to by som si
teda všetko užil úplne na plné pecky,  vnímal by
som každú maličkosť.      Mohla by to byť nejaká
hudba, ktorá sa v tú ranu všade ozýva,  alebo by
mohol zaznieť výstrel z pušky, ktorý by mi ihneď
povedal – pozor chlapče, teraz!
       Nejakým zvláštnym skokom     s pokrčenými
nohami - som preletel cez kreslo   a dopadol som
rovno na okrúhly stôl v rohu    – dosť hlasno to
buchlo a na chvíľu som prestal dýchať,  či sa vo
vedľajších izbách nezobudili moja žena so synom,
ale bolo tam ticho ako vo vode,     a tak som sa
potichu spustil vedľa svojich pokrčených nôh   a
nôž som položil pomaličky vedľa   -  dva razy to
slabo dreveno, a potom kovovo buchlo o dosku.
       Na tento zvuk sa mi náhle urobilo v hlave
podivuhodné jasno a pokoj.    Teraz by som vedel
presne povedať,  o čom je môj čudný nožový pocit
-          povedal by som, že je trochu, ako ten
Francúzky pocit dežavy, teda tá jeho časť, ktorá
vás ako keby urobí kľudným, z toho, že celý svet
je aj tak plný vecí,   čo vás ďaleko presahujú a
sú tajomné úplne mimo vás       – a že to trochu
pripomína rozpoloženie,  keď odniekiaľ odídete a
potom máte neprestajne pocit,    že ste na niečo
dôležitého zabudli,       alebo niečo nevyhnutné
neurobili,  čo ostane navždy nenapraviteľné a už
bude naveky kvôli tomu neskoro.
       Pozrel som sa na ruky,     opatrne som na
nich vystrel všetky prsty      a zodvihol obidva
palce.     V pravom žliabku vedľa šľachy - sa mi
leskla malá kvapka potu - ako slza - a každý môj
ďalší výdych ňou trocha pohol.
       Bolo to ako v tých snoch, lenže teraz som
si na nič nemusel spomenúť,      veľmi dobre som
vedel,   že môj nôž leží vedľa mňa a tentoraz ho
už budem musieť vziať do rúk.
       Biela záclona na okne sa trocha  pohla a
spodkom z nej vypadol veľký nočný motýľ.  Dotkol
sa dlážky,     kľukato sa z nej odrazil smerom k
nočnej lampe,  a keď mi letel okolo tváre,  vzal
som   - úplne som v tej chvíli poznal každý svoj
ďalší pohyb  - do pravej ruky nôž a nejako tvrdo
som strašnou rýchlosťou vyrovnal zápästie.
       Keby som to nebol videl    o sekundu skôr
ako sa to stalo, určite by som sa pozrel za svoj
chrbát,         a uvidel tam na zemi trocha toho
lepkavého motýlieho prachu  a dva celkom rovnaké
hnedé kúsky, každý z jedným strakatým krídlom po
strane.
       Teraz som už celým svojím telom cítil, že
to konečne prichádza,   držal som v rukách svoju
dýku,  bola to moja stará dýka,        ktorú som
nosieval vedľa meča,  na ktorý už od vekov nemám
právo  a vedel som že existuje iba jeden spôsob,
ako si ho znova získať   a s ním aj naspäť svoju
česť.
       Ale rovnako ako vtedy   - aj teraz som si
vzápätí uvedomil,        že to zasa nebudem môcť
urobiť, pretože to by bolo naposledy  a ja chcem
ešte o tomto svete zistiť kopu vecí, a aj keď mi
z vonka    tisíc zaľúbených cvrčkov dáva svojimi
tvrdými krídelkami hlasno na vedomie,   že pozor
chlapče: teraz!  A je to presne tak - ako som si
vždy prial      – teda  mám  dosť času si všetko
dopodrobna užiť a precítiť    - že ja sa napriek
tomuto všetkému určite musím      ešte aspoň raz
narodiť.
       Musím.




Späť...
Ďalej..
Viac...