Úvod... Kresby. Básne.. Moje prvé nohavičky boli adventné, vo štvrtok bola na nich nedeľa, to bolo krajne mätúce, ale nemám ti to prečo vyčítať, kludne by mohli byť aj vyšívané Ariadninou niťou, aj tak som bol v tú ranu stratený, alebo olemované, hádam ani to by nepomohlo - poležiačky v jablkovom planetáriu som už bol pred chvíľou veľmi netrpezlivý čosi poznamenať na ich margo. Ako chlapec, čo dobre vidí v šere, ktorému boli prsia už dva týždne naklonené, som už viackrát skoro ozaj vravel pravdu, keď som tvrdil, že viem, aká nebezpečná je nadúrovňová križovatka, do ktorej ústia tvoje modré rifle, keď kráčaš predo mnou; ale takisto ako vonku už už leptavo priadla jarná mačacia kyselina mraučia - ako všetky vášnivé príbehy, čo sa majú nabudúce písať nanečisto, ako ujo, čo ti ponúkal lístky na všetky kolotoče a ty si ich nechcela, lebo si sa hanbila, a potom si kvôli tomu strašne doma plakala, presne tak - more šumí hlasmi nespoznaných spartských dievčat, a môj otec, čo mal hnedú cibuľovú kožu a nosil v bočnom vrecku na kabáte klokana, nakoniec celkom odtiahne z paneláku na Rybalkovej ulici moju detskú maringotku, pretože nabudúce nie je. Tvoja izba je navonok svetlo - v noci od klziska tam ty svietiš, dívam sa pyšne, teším sa na zajtra, na poslednú poslednú pusu s jazykom, na všetko Späť... Ďalej.. Viac...