Jedného takého sľubného      ... Úvod ...      ... Prvý
dňa si    , aj pre mňa,                       ... Druhý
prišlo to ráno a už som                       ... Tretí
nemohol kresliť.    Tak
som to znenávidel. Celý                        ... Späť
ten  každoranný rituál,
čo ma tri roky    robil
tak šťastným, zabila ma
asi rutina,  alebo   mi
prosto tak zajebalo   -
ako mi vždy zajebe    a
      musím potom nájsť
spôsob ako ďalej. Lenže
   teraz to bolo vážne,
   nie a nie, už som sa
     nadobro vyrovnal s
       normálnym svojím
životom až do konca   a
bez umenia,         bez
literatúri  a bez hudby
a aj bez kávy, ktorá mi
tiež už nechutila!  Ale
na koniec    ma to zase
draplo raz v autobuse a
vedel som to,  že je to
tu! Ale pozor,  hovorím
si, chlapče,   musíš si
dávať pozor  na rutinu,
žiadna    pravidelnosť:
vymyslel som si,  alebo
som      predtým niekde
čítal,    že v krušných
časoch človek   nieže -
musí vytrvať,       ale
práveže sa musí vrátiť,
najlepšie  až celkom do
detstva  a spomenul som
si na to       - ako od
malička milujem   biele
zošity,  ako som si ich
rád zakladal          a
najkrajšie vyzdobil,  a
že vôbec, každý správny
magor má   v amerických
filmoch svoj zošit    s
nádhernými    kresbami,
ktorý       stále má so
sebou,  keď ho to začne
kmásať hocikde,     aby
tomu dal      kdekoľvek
priechod na svetlo.                    © 2022 Peter Krutek