Úvod...
Kresby.
Básne..




       Som veľmi drzý a ešte aj papulnatý amatér
- nič nerešpektujem,  robím si všetko po svojom,
keď sa mi chce,            tak dojato súhlasím s
akademickými postupmi,  z celého krku prikyvujem
- bože, áno!    Isteže!   Inak to ani nejde! :No
hneď, ako by som musel priznať,  že toto nerobím
takto dobre,  mykám plecom      a miznem širokým
ironickým oblúkom.     Potom ďalej pášem hriech,
utajujem v sebe urazenú zlosť a pokútne vypúšťam
adresný sarkazmus.
       Z nedostaku vzdelania  a kontaktu s inými
papulnatými amatérmi    - som sa takto dosť dlho
venoval rozmazávaniu grafitu,        machlil som
ceruzku  prstami,        papierovými tyčinkami a
kapesníkom, pretože mi to pripadalo originálne a
krásne (stále tie obrázky milujem)   a aj preto,
že je to neporovnateľne ľahšie,      ako kresliť
čiarami na prvú    - bez možnosti zašmodrchať to
ďalšou vrstvou: alebo:    zbabelo to vygumovať*.
Toto by som, ale nepriznal nikdy:    ani za živý
svet.
       Občasná kritika,          odkazy na gýč a
diletantstvo, mi nielenže pripadali    ako úbohé
školometsvo,  ale ešte aj vo mne rozpaľovali ten
oheň "a just áno!",   takže som sa cítil ako Che
Guevara, otec veľkej rozmazanej revolúcie.
       Napriek všetkému           tomu otrockému
kopírovaniu predlôh   - ku ktorému vlastne tento
spôsob práce vedie (opravuješ dovtedy,    kým sa
to nepodobá     a potom je to už príliš popisné)
napriek faktu, že teraz by som to takto už nikdy
nerobil ↫   napriek gýču,    ktorý kde tu sladko
rozvoniava  - sú to všetko moje deti,   boli sme
spolu šťastní a milujem ich,    hádam niektoré z
nich obstoja.
       Ktovie, aké strašné zločiny som napáchal,
keď som skladal pesničky,       aké harmónie som
ponarúšal,  aké tóny som podliezol,    guličkový
analfabet  -  iba tak z čírej amatérskej drzosti
a teatrálnej chuti spievať.


       *Teraz,      po imaginárnej konzultácii s
Profesorom Hološkom:         Toto nepovažujem za
zbabelé: je to len iná disciplína:        maľba:
hľadanie:


Späť...
Ďalej..
Viac...