Úvod...
Kresby.
Básne..




       To, čo mi chýba na láske,    je hlavne -
náročne vybojovaná dôkazne opätovaná zaľúbenosť
- to sladké a nové: tak dobre - to: áno.  Ale -
moje telo to dokáže  - vytvoriť tú magickú zmes
chemikálií - to nadýchané sýte chvenie,      aj
celkom samé, aj bez fyzického dôkazu,    aj bez
živého odrazu      - ono je prosto takto už raz
zázračné a kúzelnícke.     A tak som sa zaľúbil
rovno do najkrajšej ženy na svete,      do teba
Alia. (Moje prostredné meno je Paris    - si na
ťahu Afrodíté. ;-)

       Zo začiatku,  som sa tu chcel prirovnať,
ako ďalší veľký génius a nadčlovek,  k Dalímu a
Amande Lear, ale videl som v gúgly,     ako tam
sedí - nepoužiteľný zhovadený trtko,   na fotke
vedľa nej, otrok šošoviek a objektívov,       a
definitívne som ho v tej chíli zavrhol.  Aj ja.
Dlho som sa tomu bránil,    moj drahý Salvádor,
pretože som to považoval             za snobské
školometstvo   - zdalo sa mi, že prvé, čo urobí
študent na vysokej škole výtvarných umení   je,
že ťa teatrálne zavrhne a potom Klimta. Ale tie
tvoje veci sa ma nedotkli,  až na mäkké hodiny,
ani trochu, prepáč mi to,   fakt som sa snažil,
kúpil som si aj takú veľkú žltú knihu    a dlho
predlho som v nej listoval. Možnože však,  čosi
sa stane,      prečítam si niekde pár slovíčok,
alebo ma čosi poštuchne,      všimnem si niekde
nejaký roztržitý kúsoček     a všetko bude zasa
inak ⥈

       Ono dosť pomáha,   že tí Indovia sú takí
romantickí, tak detsky, šetria kontaktom      a
zahŕňajú   tým krásnym ženám iba vlasy za ucho,
ani ich nechcú veľmi bozkať, objímajú ich. Fakt
sa mi to páči, keďže som zamrzol v trinástich - 
a dávajú ju do tých filmov celú,      také malé
detaily,  ku ktorým si môžem pridať potom svoje
vlastné  - ako si vykladá nohy na malý sklenený
stolík, keď si sadá s čajom do obývačky, presne
tak to robievam aj ja    - sadnem si tam oproti
nej a rozprávam jej o Salvádorovi a Amande, ona
na mňa pozerá a popíja  - ďalší zdĺhavý hormón,
čo mi chce dokazovať,      aký je iný a fatálne
pozoruhodný - rozprávam ďalej, trochu ju urazím
a potom jej zložím jemnú poklonu, ale nepozerám
sa jej v tej chvíli do tváre, rozprávam o umení
a hudbe, poviem jej niečo,    čo jej ešte nikto
nikdy nepovedal,      v tom som ozaj dobrý, som
biely vním      -  a ona si zrazu stiahne dvoma
prstami z vlasov gumičku  a jednou rukou si ich
vzadu postrapatí  - nepozerá sa mi v tej chvíli
do tváre, Alia.




Späť...
Ďalej..
Viac...