Úvod...
Kresby.
Básne..




       Každý má asi pár historiek,     ktoré rád
rozpráva každému dokolečka.   Ak dotyčný ešte aj
prežíva slasť, keď ho ktosi počúva, niekedy býva
pre neho ťažké odolať pudeniu:    rozpovedať ten
istý príbeh zas a odznova,  aj keď v kútiku duše
vie,       že túto historku na tomto mieste už v
minulosti tomuto človeku interpretoval         a
niekoľkokrát, je to jednoducho silnejšie.
       Je zaujímavé, že zpravidla vôbec nezáleží
na odozve - samozrejme, hurónsky rehot  a horúce
ženské očné iskri na druhej strane      - zjavne
hecujú,     ale oveľa podnetnejšia je v tomto už
vyššie spomínaná verbálna samorozkoš     - slasť
odohrávajúca sa v ústach,        porovnateľná so
zmrzlinovou udalosťou.
       Pozornejší poslucháč       može byť potom
prípadne aj udivený              často zásadnými
nezrovnalosťami   v konkrétnych interpretáciách,
keďže takýto verbálni sebalabužníci       zvyknú
vykreslovať tie isté udalosti rôzne,       a tak
príbeh,        ktorý sa minule odohrával kdesi v
ďalekej minulosti  pred zhrozenými očami jedného
dávneho kamaráta,  sa môže pokojne rozohrať dnes
poobede a to priamo predo mnou.
       Dnes poobede som bol v meste,           v
hypermarkete,  mám rád tieto chrámy konzumu, pre
mňa sú to orbitálne sci-fi stanice,   premlievam
sa tam pomedzi ľudí       rôznych rás a pohlaví,
otvorene ich potichu posudzujem,     vytváram si
domnienky       a na základe veľmi nepodložených
detailov, maličkostí,       a niekedy až dokonca
zavlasypritiahnutostí,         spriadam okamžité
" hypotézy ad hoc ".         Toto bizarné slovné
spojenie označuje v kritickom myslení chybnú, na
základe faktov            nedostatočne podloženú
odvodeninu,      vybudovanú iba kvôli špeciálnej
situácii.
       (Kacírsky ma teraz uhryzla hypotéza,   že
celá literatúra    a umenie je vlastne Ad hoc...
hmlisté ješitnosti,  sebavivisekcie,  paranoidné
uzávery, mystické zovšeobecnenia          - samé
zločiny.)
       Pri detskom kútiku som sa musel zastaviť,
pretože tam v sivobielom erárnom tričku        s
nápisom Baby Space,             plápolala drobná
nepriehľadnuteľná animátorka.   Na tom mnohokrát
vymáchanom priesvitnom úbore sa jej totiž črtali
skvostné tmavé bradavky,       vyzeralo to veľmi
necudne  - v detskom vesmíre, prinajlepšom veľmi
kontrastne, a ihneď som pocítil ľútosť, že nemám
pri sebe dieťa. Určite by sa mi podarilo povedať
pred ňou niečo vtipné   a večer by som sa vrátil
pre čiapku,          čo by som si tam zabudol na
stoličke.     Dosť by sme sa nasmiali pri dennej
uzávierke, akousi fatálnou náhodou by sme ostali
o pol jedenástej na vnútornej strane žalúzia   a
konečne by som zistil (ony očákavajú,      že im
tričko pretiahneš pomaly cez bradavky,   braček)
ako vyzerá nahá žena      v tých pestrofarebných
loptičkách.




Späť...
Ďalej..
Viac...