Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 22.1.2011  a pravdou je, že som v
piatej triede nechodil do školy asi päť mesiacov
(keď som nadratý, zvyknem hovorievať desať)   až
kým pre mňa neprišli policajti, cha,  od malička
sa pohybujem na hrane zákona, i keď ani poriadne
neviem - ako sa to udeje,         nie som nijaký
revolucionár, som proste iba taký trtko.
       Ale neboli to fasa prázdinky,   ako by sa
mohlo zdať,  bolo to ako fajčenie,  iba chvíľami
to stojí za to,        vačšinou znášaš nežiadúce
účinky, výčitky ... strach, že ťa to zničí.
       V ten rok      mi poslal Krsný na vianoce
hodinky s delfínom,   zišli sa mi veru,  keď som
sedel na schodoch v istom paneláku   - pozoroval
som ich chronický tik.    Mám teda precítené, čo
znamená VEČNOSŤ: pretože viacmenej stáli.
       Pružne som operoval medzi schodiskom    a
výťahovou chodbou, podľa typu buchotu,  ktorý sa
ozýval a díval sa dolu na terasu  -  na ľudí, čo
sa nemusia zdržovať doobeda v exile.
       Najťažšia chvíľa potom prišla,    keď som
išiel po dlhom čase zase do školy.       Keď som
dorazil do lavice, rozplakal som sa.    Po ceste
som totiž viackrát počul   to strašidelné slovo,
že záškolák, och bože, ozaj som trtko,  vôbec mi
nedošlo,  ako som bol vtedy veľmi sexi,  bol som
zločinec,  vrátil som sa z basy    (neviem prečo
toto samičkám tlačí na lonové kosti,  ale mám na
to svedkov) bolo to tvrdé dievčatá,   ale som tu
pre Vás ... nie.
       Pravda,     keby som sa vtedy nebol býval
rozplakal,          nemohol by som teraz verejne
potvrdiť existenciu anjela,   (dobre, je to gýč,
ale tak to bolo.)
       On objal moju kôpku nešťastia, vlhnúcu na
lavici, iba krátko a pevne, také malé dievčatko,
nevedel som si spomenúť ako sa volala,       ale
vydoloval som to nakoniec, volala sa Renáta.
       Bola, ako inak blondínka a nespomínam si,
že by som jej niekedy potom  aspoň čosi povedal,
tuším som ten deň na veľa rokov vytlačil      do
podsvetia, takže dík Renča.




Späť...
Ďalej..
Viac...