Úvod... Kresby. Básne.. Biely topoľ je rozhľadený a rozhodne nie slepý z toho, že každý deň upiera zrak do slnka. Vždy, keď dobre naprší – teší sa, od radosti si sám so sebou šušká a kontroluje si výslovnosť v mlákach, je totiž veľmi pyšný na svoje osobité „š“ a má aj veľmi krásne listy, ktoré sú vždy päťcípe a z vnútornej strany biele. Preto si myslím, že ak by sa tam, kde mu na nich navierajú žily, dostala skutočná červená krv – určite by sa stalo niečo rozhodujúce - možno by niekto znenazdajky vyplieskal po chrbtoch opitých drevorubačov a horár by sa v krčme sťažoval, že ho občas v noci niekto chytí pod krk - možnože by vyrástol jeden uvážlivý básnik, ktorý by sa celý život dôkladne ukladal do svojich dosiek a možno by sa konečne našiel niekto, kto by vzal veci riadne do rúk. Tak či onak, bolo by asi namieste požiadať samovrahov, aby neskákali z mosta, ale aby si radšej podrezali žily pod jeho fantastickou korunou. Áno, možno to raz urobím sám - pretože to by bolo naozaj pompézne - umierať s pohľadom na to, ako prvý krát roztiahne prsty a pošúcha si dlane. Späť... Ďalej.. Viac...