Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 23.12.2010 a pravdou je,   že môj
otec ma pripravil ozaj o veľa peňazí, nerozumiem
celkom, ako sa to stalo    - tie strašné milióny
sú príliš abstraktné.     Môj Tatíčko, predsa ma
ľúbil.     Kreslil mi obrázky: Kawasaki a kone a
vyrábali sme spolu loď z balzy    a strážili sme
spolu dostihovú dráhu:     a na ulici ho po meste
kde kdo zdravil, že Špiro čau   a doniesol mi zo
Švajčiarska autíčka,        ktoré babka zo samej
nenávisti k nemu, schovala na povale, aby som si
ich nezničil.
       Tatíčko, s ktorým sme celý deň fotili bez
filmu, pretože ma ľúbil  a nedalo mu povedať mi,
že tam boli už len dva zábery.  To by boli fotky
z toho dňa,  úplne zbytočné a rozmazané bohovské
- BETÁLNE - všetky z podhľadu.
       Môj Tatíčko,    ktorý ma vzal do telky na
nahrávanie,  boli tam strašidelné sklenené dvere
na fotobunku a rýchlovýťah,     kopol som z prče
Grantnerovi do bubna     - a všetci na mňa potom
híkali, a ja som sa od žlaknutia urazil, pretože
som bol len nafičaný z kokakoly a ruského vajca,
vlastne len z polovice,  teraz sa mi zdá, že moj
otec bol aj vtedy lump        (tatíček je lump -
hovoril mi môj krsný,     mamin brat a ja som sa
hádzal, že nie je)   nenechal ma ho zjesť celé a
vlastne aj ruské vajco        - ten náš vtedajší
nedeľný kaviár, je celé hnusný ojeb - nazelenalá
POLOVICA    (takže som  mal hádam iba štvrťku?!)
vajca plus tri hrachy zdrbané od majonézy - och,
chce sa mi plakať zo sebaľútosti.
       Ale dobre, malo to tak byť,     niť môjho
osudu bola už dávno uprplaná,      raz sa všetci
spolu ožereme     - nikdy sme sa spolu neopili -
bude tam Odin a Kronos a Urán.




Späť...
Ďalej..
Viac...