Úvod...
Kresby.
Básne..




       Utiekla z pekla.
       A za trest tam musela nechať svoj hlas.
       Nezáležalo na tom,       že bola biela a
nádherná,       ešte pred nedávnom sa preháňala
niekde medzi diablami a Martin by prisahal,  že
si pre ňu čoskoro prídu   –  doposiaľ ho nijaký
kôň tak nevystrašil.
       Je síce pravda    – bál sa ich všetkých,
odjakživa mu bolo ťažko,     už len keď zacítil
konskú vôňu,       ale teraz by dal čokoľvek za
možnosť prenocovať inde.
       Podľa správcu zdivočela,  lebo ju držali
na lodi. Vraj zozačiatku bola kľudná  - pokojne
sa nechala priviesť k ohrade,    okrem toho jej
ticha nebolo vraj na nej nič čudné.    Aj silný
pach po rybách,       ktorý sa okolo nej šíril,
potvrdzoval domnienku,       že sa dlho hojdala
niekde na mori.
       No odkedy ju pustili,   nikto by nemohol
povedať, aký smrad z nej ide,   nikto by sa tak
blízko nedostal.
       Martin by hádal,      že by to mohol byť
najskôr pach síry,   lenže ktovie     - najviac
vyvádzala, keď jej dávali vodu - to špliechanie
ju vyhadzovalo vysoko do vzduchu a prehýbala sa
tak hrozne,  že už len o trochu viac a pukol by
jej chrbát. Martin dúfal, že sa to stane. Práve
to by pomohlo,    to by všetkých  presvedčilo -
keby jej z tela vyletelo    tých sedem démonov,
ktorými bola posadnutá.
       Avšak úplne najdesivejšie bolo, že vôbec
neerdžala a ani nefŕkala         - hlavne preto
nemohla byť z tohto sveta.  Martinovi sa zdalo,
že ešte aj zvuk,  čo vydávajú jej kopytá,  znie
nejako tlmene,     ako keby bol všade okolo nej
hlboký popol.
       Určite ho čakala  najhoršia noc v živote
a za okamih už bude musieť vojsť,   už tu stojí
príliš dlho –
       Choď už      – povedal jeho otec a jemne
sa ho dotkol rukou na chrbte.
       Bolelo to.
       Martinov otec bol vysoký     a očarujúci
muž. Veľmi vysoký – pred pár rokmi,   keď sa mu
jeho syn ešte mohol postaviť na čižmy  a chytiť
sa mu nohavíc, zdal sa až nebotyčný a široko sa
z hora usmieval - ako vládca celého sveta. A aj
teraz, hoci mu odvtedy narástlo trasľavé brucho
a nažlto zošediveli fúzy,  vedel zakrátko okolo
seba urobiť veľké nebo so sebou v strede    a s
hocikým    - koho sa mu tam práve zachcelo mať.
Dokázal každého rýchlo presvedčiť o tom,  že je
skvelý a že všetko bude dobré   – najmä v tomto
bol úplne ako čarodej       – vedel predpovedať
najkrajšiu budúcnosť         a používal pri tom
čarodejné farby,  ktoré v jeho prítomnosti vždy
znova a znova ožívali      a nemalo by to konca
kraja, keby stačilo iba rozprávať.
       Sám seba          videl ako rafinovaného
obchodníka so všetkým,  čo sa dá predať a nikdy
nepochyboval o svojom úsudku,   nikdy to nebolo
na ňom vidno   - aj keď v poslednom čase ho tie
jeho dobré obchody  teda riadne tlačili k múru.
Niekoľko mužov, od ktorých si požičal, ho totiž
už prestávalo počúvať.  Posielali namiesto seba
žoldnierov  - určite si boli veľmi dobre vedomí
toho,    že ak by prišli osobne,        opäť by
odchádzali so širokými očami       a s výborným
pocitom, ale zasa bez svojich peňazí.
       Takto sa z izieb stratila        väčšina
nábytku,    zo stajní zmizli všetky mladé kone,
kravy a potom aj prasce  a takto Martin prišiel
o šteňa,  ktoré mu otec priniesol z kráľovského
trhu.
       Toto by však svojmu otcovi        určite
odpustil - chvíľu by ho to mrzelo, je možné, že
by dlho nemohol zabudnúť,        ale po čase by
pochopil,    že jeho otec  žije nepretržite pod
vplyvom svojho vešteckého umenia  a preto sa mu
stávajú takéto veci   -  veď nakoniec aj on sám
žil skoro neustále       v tomto perlovom sne o
bohatstve, o ďalekých cestách za more       a o
všetkom krásnom, čo čaká len tu o kúsok ďalej.
       Lenže Martin sa bál.
       Mal veľký strach.     A jeho otec zjavne
odmietal brať na vedomie aj toto.
       Neuvedomoval si, aké zlé boli všetky tie
noci, ako musel jeho syn zakaždým bojovať,  aby
neušiel a vďaka čomu zatiaľ vždy vydržal.
       Bolo to čím ďalej tým horšie.    Niekedy
Martin cítil naozajstnú nenávisť.    Keď videl,
ako bleskovo mizne všetko, čo zarobí,  a keď si
spomenul,  že mu pritom len len že nezošediveli
vlasy, chcelo sa mu hrýzť.
       Otcovi      sa čoraz horšie preskakovala
priepasť, ktorá rástla medzi ním a synom, čoraz
dlhšie musel rozprávať o tom,   aké bude všetko
krásne a že toto už dlho nepotrvá        - keby
odjakživa ihneď nezabúdal na zlé veci    - keby
nebol taký skrz naskrz dobromyseľný,   možno by
mu včas došlo, prečo je to tak.
       A možno aj nie – keďže strach, čo Martin
cítil, bol skutočne nepochopiteľný,  ani trochu
nepasoval  k daru,      ktorý vraj pochádzal od
priezračných bytostí    a Martin ho dostal, keď
mal tri roky.
       Ani on tomu nerozumel,    bola to všetko
jedna veľká záhada,   jednoducho sa na smrť bál
koní,         no ony z neho naopak cítili niečo
upokojujúce    - niečo ich k nemu priťahovalo a
stačila iba jedna jediná noc           a aj ten
najdivokejší žrebec vedľa neho skrotol.
       Možnože v skutočnosti mal strach   práve
zo svojho daru - bolo by to možné, veď ľudia sa
odjakživa boja toho, čomu nerozumejú -  možnože
to bolo naozaj         ako v začarovanom kruhu,
každopádne          - teraz na tom až tak veľmi
nezáležalo,  teraz Martin stál v ohrade a musel
svojmu strachu čeliť.
       Za chrbtom       sa mu vzďaľovali otcove
kroky,    správca s pomocníkmi odkráčali krátko
pred ním         a slnko sa tiež chystalo už už
zapadnúť.
       Posledné svetlo     z tenkého oranžového
luku,     ktorý sa strácal za západnými horami,
zafarbovalo Snehovú búrku na ohňovo.   Vyzerala
tak krásne,       ako keby sa chystala celú noc
svietiť namiesto slnka   a cval jej rozhadzoval
hrivu a chvost povedľa ako lúče.
       Martin        zatiaľ postával pri žľabe,
rozmýšľal, že ak padne mesačná noc,  bude aspoň
vidieť kde kobyla je a čo robí,  nebude to také
hrozné,         ako keď počuť všade len dupot a
erdžanie.  Obzrel sa po oblohe a našiel mesiac,
držal tam vľavo súmrak        pod svojím bielym
nechtom       a jeho krivý úsmev Martina trocha
upokojil.
       Najhoršie ho síce ešte len čakalo,   ale
vojsť už vošiel a prvý krát ho napadlo,   že to
možno ešte raz prežije   – tak ako už mnohokrát
odo dňa kedy sa to všetko začalo.
       Vtedy sedel vzadu     za domom na tráve,
šklbal púpavy a tváril sa, že neje lúčne koníky
a odrazu zmizol. Bolo to vraj celkom ako kúzlo.
Matka mu o tom často rozprávala, kým ešte žila.
Vraj sa len otočila chrbtom k oknu,      aby si
vzala zo skrine zelenú niť  a keď znova pozrela
von, Martin bol fuč         – ostalo po ňom len
pováľané miesto.
       Niektorí ľudia si potom rozprávali,   že
ho uniesli víly - iní tvrdili, že to bolo dielo
nejakej čarodejnice        - ale možnože sa len
zatúlal,        rozbehol sa za motýľom alebo za
jaštericou a zrazu nevedel kde je.
       Tak alebo tak,  ráno ho našli v susednej
osade u priekupníka s koňmi      a na trojročné
decko to bolo pešo dosť ďaleko.     Ležal tam s
otvorenými očami v prostriedku ohrady       - z
diaľky vyzeral vraj ako mŕtvy      a okolo neho
spalo jedenásť koní.
       Najbližšie pri ňom     bol svetlý hnedák
Cukor,    úplne ho zohrieval svojim chrbtom, čo
bolo naozaj veľmi veľmi divné,    pretože Cukor
bol strašná beštia – nenávidel deti,   hrýzol a
pri každej príležitosti sa snažil kopať. Mal na
svedomí aj niekoľko cudzích žriebät  a zahlušil
aj pár psov    - bolo to jedným slovom nemožné,
takto sa ho dotýkať      a neskončiť bez prsta,
alebo zo zlomenou nohou.
       A to nebolo všetko,    od tých čias sa z
neho stalo príkladne pokojné zviera,  už  nikdy
nevyvádzal a vlastne dodnes,  keďže stále žil a
plodil, neurobil nič zlého.
       Martinovi sa občas    v hlave objavovali
veci, o ktorých zaručene vedel, že pochádzajú z
dôb,  keď sa jeho duša ešte len prebúdzala a ak
to neboli spomienky na sny, mohli to byť útržky
práve z tej prvej noci.
       Inak si na nič určitého nespomínal,   aj
on veril,           že ho uniesli víly Orenel –
ochrankyňe koní a jazdcov na ceste - a vždy keď
musel stráviť noc niekde v ohrade robil len to,
o čom si myslel, že sa stalo aj vtedy.
       Zakaždým postupoval    podľa toho istého
rituálu - takže teraz,       hneď ako sa celkom
zotmelo a uistil sa,   že Snehová búrka je dosť
ďaleko vzadu,  vykročil smerom do stredu ohrady
– rýchlym chlapčenským krokom a potichu, aby ju
veľmi nepodráždil.
       Samozrejme,     že sa hneď rozdivočila a
začala sa hádzať ako šialená      - mesiac dnes
svietil naozaj žiarivo.  Martin sa celou svojou
mysľou snažil nebrať ju na vedomie,   sústredil
sa na približujúcu sa kôpku slamy,  ktorá   tam
bola nachystaná pre neho. Toto bolo zo všetkého
najťažšie      - tesne pri slame už skoro úplne
čupel - a ani nevedel ako     - a už bol po krk
zahrabaný.
       Na nebi svietili   všetky možné hviezdy.
Práve o štyroch z nich si myslel,    že na neho
žmurkali,      aj vtedy keď vedľa ležal Cukor -
matne si občas vybavoval          aj kúsok jeho
karamelovej srsti.
       Zavrel oči a začal hlboko dýchať,    aby
čím skôr zaspal.
       Snehová búrka vpravo bezhlasne šalela na
svojich zarieknutých  kopytách       a v jednej
strašnej chvíli sa rozbehla  a preletela vysoko
nad miestom,  kde ležal.  Lenže  akurát  to  ju
dostalo do jeho moci  a keď zaspával mal pocit,
že okolo sa ozýva už len rýchlejšie klusanie.
       Keď opäť otvoril oči,  na tvár mu padali
maličké kvapky nočného dažďa  a niečo bolo zle.
Okrem toho,  že malo byť ráno a vedľa neho mala
ležať teplá biela kobyla,  tu bolo ešte niečo -
niečo - čo sa asi stalo tesne pred tým,     ako
precitol.
       Snehová búrka nikde vedľa neležala a ani
ďalej - v prvej chvíli ju ani nepočul.      Kým
pridusene vydychoval        cez pootvorené ústa
nepočul vôbec nič.
       Potom sa ozval z tmy chladný ženský hlas
a zároveň s ním  - slabá ozvena konských kopýt,
bolo to ako keď uviazaný kôň drobčí na mieste a
Martin to počul úplne z prava.
       Krabestet      – povedal ten hlas znova,
teraz to už Martin zreteľne vypočul – písmeno r
sa  pritom  dlho  ťahalo  a posledné t ostávalo
samé na konci – takže to znelo ako kŕŕŕabeste-t
a Snehová búrka opäť zadrobčila       na druhej
strane ohrady.
       Po dvoch  alebo troch okamihoch sa tesne
pri Martinovom ležovisku vynorila  z noci chudá
žena v jednoduchom tmavom plášti.
       Ak aj o ňom vedela, nezastavila, kráčala
ďalej - pravú ruku mala pri tele zovretú v päsť
a v ľavej ukrytej za chrbtom držala   dlhý úzky
nôž.
       Krabestet.
       Martin hneď vedel ako to je.   Nebolo to
veľmi ťažké - a zároveň si uvedomil,  že to tak
nemôže byť.   Ráno by sa mu ťažko vysvetľovalo,
prečo je kobyla mŕtva.      Mohlo by ho to stáť
život - kone boli čisté zvieratá.
       Strach,   ktorý ho predtým ochromoval ho
teraz popohnal, zdvihol sa na lakte a vystrelil
ako šíp ku žľabu.
       Nemohol   vidieť  ako rýchlo sa  tá žena
otočila a ako divo na neho pozrela  - a to bolo
dobre.
       Nemohol vidieť ani to, že zdvihla ruku z
nožom a rozbehla sa do rohu,   v ktorom sa, ako
skapínajúca ryba, mrvila uhranutá Búrka.
       Až keď po lakte strčil ruky do vody    a
dvakrát hlasno zašpliechal,  otočil sa a uvidel
belostnú kobylu - ako sa ženie smerom na neho a
za ňou beží, skoro rovnako rýchlo, temná štíhla
postava.
       Bola to jedna z tých chvíľ     - kedy sa
lieta. Všetko je ako na krídlach.   Martin čosi
také už zažil   - naháňali ho susedovi psy a on
vyletel na strechu senníka     úplne ako nejaký
vták    a z košele pri tom nevytratil ani jedno
jablko.
       Trocha sa prikrčil,        zameral sa na
vlajúcu hrivu, čo sa mihala Búrke medzi ušami a
na krku - odrazil sa,  zaťal nechty do mastného
bieleho  vlasu    a vyšvihol sa jej na chrbát -
alebo skôr ona   si ho nejako zázračne posadila
na šiju   a vzápätí s ním preskočila cez vysoké
lesklé priečky ohrady.
       Trvalo veľmi dlho,  kým Martin nazbieral
dosť odvahy, aby sa pozrel za seba            –
prenasledovala ich iba lesná temnota.       Keď
zastali zvonka pri severnom rohu ohrady,    pár
krokov od miesta,     kde ju predtým nechali za
sebou,   prsty mal už celkom bez krvi a slabiny
si vôbec necítil.     Vtedy sa už začali ozývať
vtáci.
       Martin sa zviezol na zem     a v tú ranu
hlboko zaspal  - ktovie, možnože už spal okamih
predtým.
       Nezobudil ho rev,      ani lomcovanie ho
neprinútilo vstať      - a ani keď prišiel jeho
otec, nedalo by sa povedať, že sa prebral   - a
to mal už hodnú chvíľu otvorené oči.
       Až keď si otec chcel požičať  od správcu
voz, aby ho mohol zaviesť domov,  pozrel hore a
povedal, že netreba. Postavil sa a poprosil ho,
aby mu pomohol do sedla.
       Chvíľu na neho všetci upreto hľadeli   a
nikto nič nevravel,       potom ho otec opatrne
vysadil na posledného starého gaštana,    čo im
ešte ostal,  pomaly sa posadil za neho a ťažkým
krokom všetci traja vystúpili na cestu.
       Snehová búrka       sa dôkladne pásla na
zelenom kúsku buriny medzi vysokými javormi   a
znova na nej horeli kúsky slnka.
       No konečne si chlap     – povedal otec a
pohladkal Martina po vlasoch.
       Fúkal silný vietor, čo sviští v ušiach a
vráža do úst.   Otec sa zadúšajúc spytoval, ako
preboha mohla Búrka       preskočiť takú vysokú
ohradu.
       Ani neviem,   ako keby sme mali obidvaja
krídla – povedal Martin a zrazu cítil,    že je
víťaz.
       Doma na dvore zliezol z koňa      a šiel
potichu dozadu za humno. Otec si napchal fajku,
sadol si na lavicu a spokojne dymil po stene až
hore na strechu       a určite by bol po chvíli
zaspal, s fajkou na kolenách, tak ako zaspávajú
starci, keby ho nevyrušil lomoz    a keby sa, z
čista jasna,   pri ňom neobjavil jeho bratranec
z druhého kolena – inak ten istý muž, u ktorého
sa pred rokmi našiel malý Martin.
       Bol červený ako víno a bľabotal,      že
Cukor sa znova pojašil.        Vykopol dvere na
stajni, zvalil starú matku      a zmizol von do
krajiny. Ale že, to by až tak nevadilo   - bola
to aj tak stará mitrha,   ale aj iné kone sú od
rána celé bez seba,      hlavne tie z jeho krvi
vyvádzajú ako čertove kopytá  a nikoho nepustia
k sebe.
       Martinov otec povedal - poďme -  a obaja
vyšli hore na humno.
       Potom spolu prezreli stajne,   chlievy a
jamy na siláž - neskôr pochodili marhuľový sad,
nakoniec dôkladne prehľadali senníky     a dlho
dlho vykrikovali do lesa.
       Ale Martina nenašli.
       Zmizol.
       Bolo to vraj celkom ako kúzlo.




Späť...
Ďalej..
Viac...