Úvod... Kresby. Básne.. V tom ako, sčítanejší ateisti aj naďalej ľúbime Ježiša, je veľa alibistického strachu, že čo keby náhodou - ale pozri Otče, veď ako som miloval tvojho syna, aj keď v teba som neveril, odpusť, netrestaj ma. Je to úbohé. Proste neser sa do toho, keď to nechceš brať celé, lišiačik, ale hlavne o tom nevyprávaj so svojim paradoxným úsmechom - ako ty vlastne skromne dávaš na obdiv svoju komplikovanú kritickú odvahu sebaobnažujúco rozoznávať zrno od šupiek. Ale na druhej strane, zase už aj Darwin smie byť katolík? Sory Pane, ja by som tentokrát označil inštitucionalizáciu* akejkoľvek viery za prinajmenej nenáležitú - nikto nebude katalogizovať moje sprievodné božstvá a bludičky - nikto nie je toho schopný. Ako možem v tejto mojej zvnútornej potrebe nenáhodného presahu skonzumovať nejaké predložené predstavy a rituály ?** Veriaci v mojom zornom poli sú jednoducho ľudia, čo sa viacej boja zomrieť. Možno aj mňa to časom postihne, mal som to šťastie, že som zažil a zažívam lásku, takže nepotrebujem veriť v reštart z tohto dôvodu - viem, že sú ľudia, ktorí toto šťastie nemali, ale príde mi strašne chamtivé hovoriť, že načo sa potom zaľúbiť a načo lásku hľadať a mať deti a vlastne čokoľvek hľadať - keď aj tak to všetko umrie a zanikneme. Prečo by taký ten chvíľkový komplexný pocit šťastia a plnosti a trebárs rozochievajúci pohľad na nevšedné umenie, alebo uši plné krásnej hudby - prečo by to nemal byť vášnivo neopakovateľný dar? A nezaslúžene? A prečo by len toto, že to môžeš raz pocítiť, milý kresťan, že si sa narodil - tu do prostriedku 6 milárdtej galaxie, prečo by už to nemalo byť dôvodom, aby si uveril v Boha? * nemám na mysli tú inštitucializáciu, ktorá sa dopúšťa na väzňoch v base, ale tú - čo ti vyplynie, keď si to slovo pozorne dvakrát prečítaš v mysli a položíš ho medzi vieru a náboženstvo ** nuž ale chápem, že keď to nie je ako keby dané zvonka, tak vymyslieť si už môžem bársčo Späť... Ďalej.. Viac...