Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 27.3.2011 a pravdou je,  že nikdy
by som nebol veril,  že ma niekto môže kopnúť do
hlavy, keď ja som  pripravený na útok. Ale stalo
sa to. Jedného večera - v už dávno neexistujúcej
kaviarni Tatra, v Petržálke.      Jednoducho som
dostal kopačku do hlavy - a to z otočky!
       Neuveriteľné.
       Zatmelo sa mi pred očami a bolo po bitke.
       Vtedy    som hrdo chodieval do posilovne,
vnímal som sám seba ako tvrďáka,      pomaly som
chcel začať kariéru bitkára a takto potupne mi v
tom bolo zabránené.
       Ten človek, čo to pre mňa urobil sa volal
Rudo.  Bol to vraj kixboxer a robotník na stavbe
-  stretol som ho asi o mesiac pri trafike len v
montérkach a bez trička.    Bol úplne vysekaný -
ako Dávid.   Aspoň že tak,    keby ma bol skolil
nejaký obtlstlý gádžo, tak to asi nepredýcham.
       Až na smiešok malého Kamila,        ktorý
mi trikrát neľútostne povedal - No poď!   - moje
posledné slová pred tou ranou cez ucho   - som v
ten večer, ale ku podivu vystupoval ako víťaz.
       Zastal som sa kamaráta. Ponúkol som svoju
hlavu značkovej teniske.    Fero ma zobral k nim
domov, zoznámil ma so svojím frflajúci fotrom  a
jeho nadrbaným kámošom.  Pochválili moje ramená.
       Pravda,   i tak sa, v ten deň, moja dráha
krčmového vrhača popolníkov    nadobro skončila.
Nestotožnil som sa akosi s myšlienkou, že niekto
ma iba tak,   hocikedy,  môže z otočky kopnúť do
hlavy,      keď ja stojím v bojovom znehybnení -
úplne skoncentrovaný na blížiaci sa úder.
       Neverím tomu ani teraz.
       No poď!




Späť...
Ďalej..
Viac...