Úvod...
Kresby.
Básne..




       U Tibora na dvore          bola na ráme z
lešenárskych trubiek zavesená hojdačka – taká čo
nemala vpredu retiazku     a ani vzadu operadlo,
takže sa z nej dalo       perfektne vyskakovať –
postrčiť sa rukou   a pravou polovičkou zadku sa
zošuchnúť rovno do vzduchu a ľavú,      ako keby
nechať za sebou,     pretože ona potom dopadne o
sekundu neskôr.
       Toto ale chcelo veľa tréningu           a
majstrovstvo sa dosiahlo iba po dlhom čase  a aj
to iba niekedy, keď dobre fúkalo do chrbta,  ale
bola to bohovská zábava a všetci Tiborovi kamoši
to do nemoty robievali,   a aj preto bolo na nej
najhladšie a najlesklejšie drevo, aké som kedy v
živote videl.
       Tibor tam vždy niečo vyryl klincom,   ale
zakrátko to bolo skoro úplne preč   a zošúchané.
Hovorí sa,    že najjemnejšia na tele je koža na
zadku, a to bude určite pravda,      keď zvážime
koľko sa rite za celý život našúchajú, v škole a
tak, a zo všetkých, čo tam vtedy skákali a možno
aj zo všetkých na okolo, tam mala určite na riti
najjemnejšiu kožu Henrieta - Tiborova sestra.
       Bolo to preto,  že vždy najďalej doletela
- po čom bývala aj náležite nadutá  ako jachta a
aj preto, že jej jedinej sa tam podarilo zadrieť
si do zadku triesku, a vtedy aj bolo hneď vidno,
že ju má naozaj hladučkú,  ako od bieleho púdru,
čo sa tam dáva malým faganom            a tvrdým
broskyniam.
       To, že vždy najďalej doletela bolo dobré,
lebo vôbec nevedela prehrávať,  a inak by začala
ihneď robiť zle,  žalovať,  fackať sa a úplne by
sa premenila na hríby Satany, alebo ešte horšie,
na jedovaté vretenice, ktoré sú stočené na slnku
ako nášľapné míny a čakajú,       kedy príde ich
chvíľa.
       Ja som ale vedel, kedy si treba dať pozor
a robiť okolo nej široký oblúk doprava    - a to
bolo vtedy,    keď bola ticho a usmievala sa tým
pekným úsmevom bez zubov,       aký majú deti na
obraze, kde ich necháva Ježiško prísť ku sebe.
       Ale aj tak  ma zo všetkých žien na svete,
práve ona stála najviacej zbabelosti,  ktorú som
veľakrát musel kvôli nej obetovať,    tak aby ma
videla.
       
       Napríklad neutiecť    pred sprostým psom,
ktorý býval v zákrute,   ma stálo najmenej štyri
roky života a krvavá retiazka,      čo mi po ňom
zostala na nohe,  fakt nechutne pálila,  ešte že
sa na nej dala perfektne zoškrabať chrasta.
       Vôbec – neutiecť, je ako vyhodiť do luftu
celý zbrojný sklad,       čo máme od našej matky
prírody,  pretože  aj  tigre  vraj  najčastejšie
utečú.
       Vtedy som mal asi prvýkrát      ten čudný
pocit, že jedna moja polovička sa teraz rozbehne
preč a druhá sa sprostá nechá dokúsať  a bude to
ako  v nejakej kreslenej rozprávke, kde sa mačky
naháňajú za myšami.
       V zákrute bolo to obrovské         guľaté
zrkadlo,  do ktorého sa ráno pozerajú autobusoví
šoféri,  čo vás iba niekedy nechajú stáť vpredu,
kde to vyzerá tak široko,  ako keď je celá cesta
vaša.
       Toto zrkadlo sa vraj nedalo rozbiť      a
pokiaľ viem,        ani to nikdy nikto neskúšal,
pretože to je sedem rokov nešťastia a ten pes si
v ňom sedel za rohom   a z papule mu trčal čudný
ohnutý jazyk   a aj ňufák mal nejaký plackovitý,
ale to všetko iba preto, že sa odrážal.
       Heňa sa v tú ranu za ním rozbehla, že aký
zlatý a ja som ju o dve sekundy na to predbehol,
pretože som bol veľký macher,   a pretože som si
nemohol pomôcť už odvtedy, keď som raz predbehol
Tibora na jeho chromom bicykli       – musel som
jednoducho každý chrbát nechať za sebou,    nech
vidí.
       Lenže potom  sa ten pes asi naľakal nášho
sandálového pleskotu a začal cúvať, na čo sme sa
my zastavili a on nás uvidel,  že sme len deti a
riadne ho to muselo nazúriť.
       Heňa sa za mňa rýchlo schovala,   čo bolo
od nej presne to, čo ju vždy učili, takže som sa
na ňu ani nemohol hnevať      a pes si to na mne
pekne dvakrát užil na plný chrup.
       Plakať som nemohol,     pretože všetci na
ulici sme skoro nikdy neplakali  a najmä Tibor a
ja sme boli vtedy boli veľmi tvrdí chlapi,   ale
trocha som slzil,  lebo toto bola ako trebárs aj
bitka prakerom, mimoriadna udalosť.
       Kolená,       lakte a ostatné chrániče na
detské hlavy   - vrátane  zadkov,       si svoje
prirodzené bolestné     nikdy nesmeli vyberať na
mieste, šetrili si ho na nejakú osamotenú chvíľu
bez svedkov,   alebo trebárs ukladali do zubov a
stisnutej kože na čele a okolo očí,  kde sa drží
aj tvrdý chlapský pohľad rovno do čierneho.
       Najťažšie ale bolo vydržať hanbu, čo vždy
príde až potom na ksichtoch a nepomôže,   keď sa
na ňu nepozriete,  pretože ona tam je a nechá sa
počuť.

       Raz odniekiaľ priniesla Henrieta     malé
jednodňové kuriatko,  ktoré bolo fakt prekrásne,
celé nažlto našuchorené      nemotorne pípalo na
tenkých kuracích nožičkách   a v rukách jemnučko
šteklilo,  z toho ako sa celé triaslo   - proste
bolo  úplne  perfektne vymyslené na to,   aby ho
človek hneď ľúbil.
       Všetci sa išli z neho došťať,   mudrovali
okolo neho, najmä Heňa a Monika,    ako mu treba
dať zobať a nosili mu každú chvíli čerstvú vodu,
čo už bolo dosť priveľa a aj to,   že chceli aby
sa trocha poprechádzalo po trávičke,     lebo im
hneď na to,  ako ho položili na zem zmizlo v tej
vysokej špicatej burine, ktorú žerú kačice.
       Vtedy už začínalo byť neskoro,  a keď som
to zlaté kuriatko veľmi opatrne zašliapol      a
nedalo sa to už vrátiť späť, ani tým,  že som ho
ešte desať minút hľadal ďalej,    bolo už naozaj
príliš pozde.
       Ten strašný mäkký pocit,  čo mi zostal na
nohe,    už nikdy nebudem  môcť pustiť z hlavy -
najťažšie je zabiť prvý raz.
       Telo sa našťastie záhadne nenašlo,    ale
musel som     to mať niekde napísané na ksichte,
lebo Henrieta to nejako zo mňa prečítala     tím
svojím ženským zmyslom,      začala sa pozerať a
schyľovalo sa jej v kútikoch         do toho jej
nebezpečného úsmevu.
       Keď som jej šiel hneď na to z očí, prišla
mi akurát do cesty hojdačka   a fakt som nemohol
odolať,  bol som tak povediac,    už ako čerstvý
vrah, muž úplne bez morálky v tele.
       Pretože som ešte nedovisel     až na zem,
musel som sa od chrbta odraziť a zadkom na dosku
skočiť zo vzduchu,      čo sa mi každý druhý raz
nepodarilo    a prečesal som si chrbtové stavce,
ale muselo to byť,  a keď som už potom svišťal v
lufte,       že som sa až lopatkami šúchal vzadu
o višňu      a vpredu som videl až ponad šopu na
vysokú kukuricu,       bolo to božské ako všetci
nebeskí anjeli.
       Akurát som začal púšťať   pravú polovičku
zadku na slobodu, keď mi Heňa v kročila do cesty
aj so svojím kompletným beštiálnym úsmevom     a
keďže moja jedna časť    bola už nejaká uvoľnená
odvtedy,    čo sa v zákrute pokúšala utiecť tomu
psovi, neposlúchla ma a nevrátila sa, keď som sa
snažil nasunúť sa,  v  tej  rozhodujúcej  chvíli
naspäť do seba      – namiesto toho ma stiahla z
výšky dolu na chrbát, zmocnila sa môjho vedomia,
zhltla tam môj vyrazený dych  a odvtedy si tam s
ním hocikedy lieta.




Späť...
Ďalej..
Viac...