Úvod...
Kresby.
Básne..




       Nuž, ale je to tak ako mám byť  - nekúpil
by som si nikdy obraz - takže ani ja nemám právo
byť niekde zavesený, tobôž nie navštívený kúpnym
úspechom  - je to spravodlivé  - keby moja túžba
vlastniť nejaké iné nespútané dielo        okrem
vlastného (ale v tomto som skurvený boháč)    aj
nejakým nedopatrením vznikla,         isto by ma
opustila ráno o 3:10,     kedy mi zvoní budík do
roboty,    a keby ma aj tak v priebehu dňa nejak
hodlala presviedčať,   sklamane by sa dozvedela,
že by sme chceli ísť najprv všetci k zubárovi.
       Neviem,      či by som sa nedíval na toho
záhadného človeka,        čo by mi dal 3000 euro
za moje poslednejšie dielo      (ktoré by som si
určite vypýtal      - za tri mesiace každodennej
práce) neviem,      či by som sa na neho nedíval
tak trochu, ako na kokota, čo si včera kúpil ten
taký dlhý čierny Mercedes     - v tejto životnej
situácii sa jednoducho asi neviem,  ani najmenej
vcítiť do muža,   ktorý sa rozhodne manifestovať
svoju pracovitosť týmto nevšedným spôsobom.
       Už roky      som si nekúpil nijakú knižku
básní a poviedok, tobôž nie od sloveského autora
- zhrdená urazená pýcha  a chronické sklamanie z
nahliadnutia (a možno chcem byť sklamaný,  možno
je to všetko iba tá zhrdená pýcha, neviem, je mi
to jedno)          takže zhrdená urazená pýcha a
chronické sklamanie z nahliadnutia    - mi v tom
bránia rovnakou silou, ako moja dravá sporodlivá
už viac menej rokmi vyšľachtená lakomosť - takže
nemám právo,    ani byť spolu s tebou lišiačik v
knihkupectve a v knižnici na polici, je to tak.
       A nadôvažok to bude pravdepodobne ešte aj
tak,            že istá časť mojej romantickej a
robotníckej dušičky,    celým tým cirkusom okolo
umelcovania dosť silno           (fakt som teraz
prekvapený ako sa mi dvíha ľavá pera )  pohŕda -
najmä sa mi asi v manéži   hnusia ľudia ako ty -
lišiačik:  priemerní a bystrí  -  ktorí sa vedia
predať, ktorí vedia zo seba urobiť produkt, máte
to v rukách chlapci       - priebežne značkujete
žltými kvapkami svojich atribútov všade     - do
všetkých knižiek a na všetky obrazy   - nikto už
nikdy nezistí,     ako by to vyzeralo bez vašeho
moču. Uf. Toto, zdá sa, až nezdravé pohnutie, sa
pravdepodobne,    celkom nevinne,    narodilo už
kedysi  - keď sme na seba s otcom pokrikovali na
námestí SNP v Bratislave pred výkladom,      kde
zvykli predávať moderné obrazy:      že poď sem!
Poď sem!  Dvadsať tisíc!     Dvadsaťštyri tisíc!
- toto si ešte nevidel   - štyridsať sedem tisíc
- však to by som aj ja nakrelil - tieto fŕkance,
hehe a pozreli sme na seba širokými pobavenými a
závistlivými očami. Bolo to hrejivé a víťazné  -
nájsť najväčšiu sumu a zakričať    - rovnako ako
pred hotelom Devínom,          kde parkovali tie
najrýchlejšie autá s tachometrami do 290




Späť...
Ďalej..
Viac...