Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ako len som túžil  opäť chytiť za dlaň tú
ženu v bielom, čo vyjebala tristo euro za vlasy,
ale vyšiel  na mňa zas len ďalší lepkavý chlap v
mokrej košeli.   Dupkali sme vedno v kruhu - ten
krutý hajzel vo mne,  čo ju chce,  nedotknuteľnú
a bielu - skalpovať, to je jedno,       a strýco
Fero..
       Ale fakt,   kedy budeme mať ešte my dvaja
šancu držať sa takto "umta umta" za ruky?
       Už asi nikdy.
       Drahý môj nepokrvný príbuzný,   kebyže ma
tento hraničný zážitok rozpaľoval rovnako,   ako
myšlienka na ruku v čipkovanom dekolte, obruče a
matné sivobiele pančuchy.
       Ale nie,      najväčší frajer si to rozdá
o pol jednej na záchode s nevestou.
       Aký som trápny.
       Takto civieť.
       Vždy o stotinu sekundy dlhšie ako by bolo
slušné. To sú chlapi, dámy vedia.    Chvíľami ma
čarovne uráža patriť hocikam   a zvlášť do tohto
uslintaného spolku, to je hnus,   ale potom načo
tie dvíhajúce sa kozy?
       A odkiaľ vôbec vie,    ako si treba takto
z boku držať šaty,   takto maestoso,   aby si po
nich nešľapala  a druhú ruku, takú  dlhú  až po
rameno, podávať tak..španielsky?




Späť...
Ďalej..
Viac...