Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ešte stále občas podľahnem          tomu
roztopašnému sebaklamu - že možno sa mi tu darí
trochu narúšať         - tú stáročiami putujúcu
trpkú a nevyhnutnú skutočnosť   - že ak túžiš a
máš čo povedať   - musíš urobiť zo seba šaška a
debilka pre šíru verejnosť:    Ale ja som šašo!
Je to vo mne - musím sa ukazovať a otŕčať     -
aj keď    dosť význanej časti mojej rozhárannej
osobnosti sa to z duše protiví.       Ale aspoň
tú čapicu so zvončekmi som si na hlavu ušil sám
-  nemám ju od nijakého prijebaného producenta,
čo nosí v hlave maličkú kalkulačku      v tvare
svojho kokota   - a ani od milých dobrých ľudí,
ktorí vlastne len úprimne túžia sledovať:  moju
neuveriteľnú drzosť a pýchu ukazovať na seba  a
ukladať sám seba nad skromných    a vyčkávavých
ICH - a samozrejme z toho vychádzajúci,     môj
zaslúžený a nevyhnutný pád na samotné dno.



       (Tento trpký odstavec venujem        tej
odvážnej dáme,   ktorá ma, kedysi na literárnom
portály membrana.sk,         prirovnala k Ivete
Bartošovej     - napísala mi tam, že som kedysi
začínal tiež dobre ako ona      - ale potom ...
som zabudol meno, prepáč mi to  - mám pocit, že
Barbora - toto je pre teba Barbie ↑)




Späť...
Ďalej..
Viac...