Úvod...
Kresby.
Básne..




       Viete pani redaktorka,   ja neviem ako som
to urobil,  mal som asi to šťastie,    nevyšla mi
knižka    a nevydal som ani cédé    a dokonca som
neusporiadal         ani výstavu svojich obrazov,
nespojil som svoj život          s nejakým silným
kokotkom, ktorý vie - ako na to,  rozhoduje o tom
čo bude a čo nebude   - čo bude potrebovať zo mňa
on pre seba, aby to podčiarklo,    alebo zahojilo
jeho.
       Mal som to šťastie, pani redaktorka,    že
neviem zarábať na tom čo milujem.
       A môžete sa živiť tým čo milujete?
       Nie je to prostitúcia? 
       Rozhodne          väčšinu to k prostitúcii
privedie. Kto má v sebe toľko jedinečného,  aby z
toho mohol vyrábať každý deň?
       Nuž ale, pani redaktorka   - človek ako ja
musí jednoducho hľadať šťastie tam kde je.
       Chápete.
       Pred nedávnom som     akokeby opäť pocítil
ten obrovský a zodpovedný strach, keď som vstúpil
do knihkúpectva - toto všetko ja mám čitať! Je to
moja povinnosť,   keď sa chcem priložiť k všetkým
týmto umelcom,   ktorí vstúpili do povedomia, ale
bože je toho toľko veľa,   mal by som teda chodiť
aj na výstavy,  kupovať si literárne periodikum a
navštevovať výtvarnú vysokú školu,   bože môj ...
lenže som tak zamestnaný sám sebou,     že asi sa
radšej na to vyserem.
       A nakoniec, podľa môjho pani redaktorka  -
básnik je vždy insitný - neexistuje pre nás škola
ani diaľková nadstavba.
       Viete, ja neviem vyhovieť službám, pretože
akceptujem iba genialitu,   alebo pravdu a pravda
je taká, že umelecké diela  sú  poväčšine recykly
ľudí, čo milujú čítanie po sebe -
       A ďalej úbohí umelci  musia udržovať svoju
značku, biznis je nevyhnutný,      treba aj niečo
jesť,       manželky a deti chcú ísť na dovolenku
nejaké autíčko - proste odmenu, za to - že vy ste
tak celodenne sami sebou pre seba.
       Veľa knižiek a obrazov sa predá  ako pekný
nábytok do bytu, do poličky, pekné lesklé chrbáty
farebných edícií,  hnedo oranžový olej ku sedačke
-  veľa bohatých filozofov           radi pôsobia
kultivovane a sčítane - tuná je obrovské pole pre
tvoje podnikanie lišiačik - 
       Géniovia nachádzajúci sa v systéme   vedia
kooperovať  -  zoberie im to,  ale všetko zoberie
čosi - problém si ty lišiačik,   ktorý s tým vieš
vyjebať - a preto, že vás je dosť na to,  aby ste
infiltrovali všetky štruktúry  (dúfam, že stíhate
pani redaktorka, tie moje rýchle zmeny adresáta)
       A hoci sme už dávno zvesili zo stien  toho
strapatého Santu - Marxa,     triedny boj istotne
zúri - reperi vám povedia, že máme svoje umenie -
zlaté reťaze a luxusné autá, nové tenisky a pekné
kurvičky a vy kokoti, jeblá elita, možete dvoriť,
fŕkajte si po stenách      a študujte atonalitu -
fajčite si spolu svoje tenko šľachtené čuráky   -
proste hneď - ako sa nájde pár kokotov,      pani
redaktorka, ktorí majú pocit, že sú skupina, hneď
chcú mať všetko svoje vlastné   - umenie, vlastnú
poéziu - a tak to ide dejinami.        Takisto aj
lišiačikovia,     ako veliká skupina priemerných,
ktorá prevláda    - oni vlastne pre nás vytvorili
tak veľa    - niekedy dlho dlho nenarazíte na nič
iné iba na lišacie hovno.
       Pravda,    neviem,         či by to nebolo
pravdepodobne aj otravné  a aj chudobné,  keby to
bolo všetko kvalitné a podľa mojich predstáv, asi
áno,  treba brať do úvahy aj oceán,   v ktorom sa
môžno plaviť a hľadať si pre seba   - jednoduchší
lišiačik pozliepa ľahké dielko,  ktoré predsa len
aspoň možno vyvolá túžbu po niečom kvalitnom.
       Možno sa lišiačikovi  podarí vnútri  aspoň
pár veršov, alebo pekne pomieša žltú s červenou a
toto potom poslúži hľadačovi    ako pevné miesto,
kde možno položiť nohu      a odraziť sa správnym
smerom.
       No a tak, sme prišli znova tam   - kde sme
boli, pani redaktorka, no vidite, na začiatok.
       Ja nemám bohužiaľ recept na to,        ako
toto  zmeniť,               asi je to o kvantovej
povahe predsnívaného,            proste som si to
predstavoval inak, pani redaktorka,  už som o tom
kedysi písal.
       Je nebezpečné overovať        svoje hnacie
domnienky.
       Mám rád meno Alica      - toto meno, čo mi
kedysi tak sľubovalo.        Ale keď sa mi naveľa
dostala tá knižka do rúk,      tak už ma sklamala
- to je akože ono?  Krajina zázrakov?        Malý
princ? Kto chytá v žite? Lucien Freund?
       Možno presne v tom to je.          Určite.
V prílišnom zadefinovaní toho svojho naj        a
následnom sklamaní




Späť...
Ďalej..
Viac...