Úvod...
Kresby.
Básne..




       Otvoril tenkú bielu knihu, starú učebnicu
prírodopisu,    ktorá ležala v kartónovom  kufri
vedľa žltých košieľ  a novín zožratých od myší a
trocha ňou zatriasol, aby z nej vysnežil tridsať
ročný prach.  Jeho drobné zrniečka ihneď ožili a
v pomalých vlnách sa strácali v tieni         za
niekoľkými slnečnými lúčmi  šikmo presvitajúcimi
pomedzi škridle, takže na okamih bolo vidno ešte
zreteľnejšie a podrobnejšie,     obvykle strašne
nenápadnú prácu slnka so svojimi prstami.
       Trocha toho prachu popadalo naspäť     na
veľké čierne odstavce  a úzky obrázok vyškerenej
kostry,     čo stála v knihe so všetkými svojimi
ľudskými kosťami v pozore   a dívala sa Marošovi
rovno do očí,       čím sa mu asi chcela smiešne
vyhrážať a varovať ho, že okrem rešpektu,  ktorý
teraz cíti pred týmto temným miestom,  by si mal
dávať dobrý pozor ešte aj na to,      čoho sa tu
dotýka.
       Na ďalších stranách         bolo niekoľko
svalnatých mužov  úplne donaha zvlečených z kože
a všelijaké iné krvavé obrázky pečene, pľúc    a
veľa veľa metrov stočených vlnovkovitých hrubých
a tenkých čriev,       ktoré si vôbec nevedel vo
svojom malom bruchu predstaviť.   Naproti tomu s
pľúcami a ľadvinami   to mohlo byť naozaj nejako
tak podobne a so srdcom súhlasil úplne.   Ale zo
všetkého najviac ho aj tak zaujímalo,  ako je to
s babskými šuškami, pretože aj podľa rečí, ktoré
mali chalani zo školy a od susedov,     už na to
dávno prišiel jeho čas.
       Lenže nikde vnútri nenašiel nič, čo by sa
aspoň trochu  podobalo  na to rozpolené,  čo  sa
črtá babám pod nohavičkami,   keď sa prezliekajú
na telesnú - a ani nič,     čo by pripomínalo to
tmavé,  čo presvitá ženám cez mokré plavky,  tam
nikde nebolo a pozrel si tú knižku celú,   až po
poslednú stranu.
       Preto ju rýchlo     prelistoval ešte raz,
našiel v nej šesť hnedých strúhancov z ceruzky –
pár strán v strede bolo zlepených           a na
niekoľkých bielych        miestach bolo napísané
Zuzana, alebo srdiečko a Zuza prepichnutá šípom,
a keďže       ho už veľmi naliehavo volala druhá
polovica povaly   a každú chvíľu sa mohol niekto
vrátiť domov a vymáknuť ho, odložil to všetko na
neskôr.
       Položil si knihu za chrbát,    ku starému
zatváraciemu nožu, čo nešiel otvoriť a urobil po
čupiačky ďalší opatrný krok dopredu     - celkom
potichu,   aby nezobudil strýka Dušana,    ktorý
teraz      priamo pod ním vyspával svoju obvyklú
sobotu doobeda.
       Vedľa kufra bolo opreté zrkadlo   s malou
poličkou,    boli tam tmavé mydlové kolieska a v
pravom hornom rohu na skle   bola červená pivová
nálepka    s dostratena rozstrapkanými okrajmi –
akože ju niekto chcel dať dolu, ale nešla.
       Marošov spotený ksicht   vyzeral za šedou
prachovou hmlou        a v prostriedku okolitého
prítmia divoko a cudzo,  a keby to nebola hanba,
priznal by si, že má naozaj dosť strach.
       Urobil ďalšie dva  opatrné kačacie kroky,
aby nezobudil Dušana     a aby neostala z druhej
strany na plafóne prasknutá farba, pretože to by
mohol rovno zobrať remeň a ísť sa dolu udať.
       Dal si na koleno šticu         zapadaného
jutového mechu a najprv nechtami  a potom zubami
sa pokúšal      dostať cez sivý špagát dovnútra.
Nebolo to k ničomu.   Vrátil sa pre nožík, ktorý
znova nešiel otvoriť  - v ústach mu opäť zostala
hnusná chuť hrdze a potuchnutého konope,   a tak
si utrel jazyk z druhej strany do trička  a zasa
nanajvýš potichu prekačákoval späť k mechu.
       Chvíľu myksľoval s hrubým uzlom       bez
mašličky doprava a doľava a hore a dolu,  aby sa
uvoľnilo na vreci hrdlo - potom sa snáď bude dať
vyvliecť špagát zhora,    a keď už vážne začínal
mať nervy,       vzadu za mechom sa niečo hlasno
vysypalo.
       Asi za štyri absolútne podrobné minúty sa
Maroš konečne odvážil pohnúť.
       Dolu bolo stále ticho.
       Položil vrece na jeho vnútornosti,  utrel
si pot z očí a len jeden pohľad mu stačil,   aby
si bol istý, že to stálo za ten bordel,  a aj za
prípadné iné bolestivé následky neskôr,    by to
rozhodne stálo.
       Na vrchu farebnej kôpky boli,  ako lístky
marcipánu rozhádzané žolíkové karty s kreslenými
ženami.  Všetky  mali veľké prsia a široké boky,
čo im trčali na jednu, alebo na druhú,  alebo na
obidve strany, podľa toho, či sedeli,    ležali,
alebo stáli   – česali sa, kúpali sa v kadi, pre
niečo sa zohýbali, alebo inak šantili,    aby čo
možno najviacej vyzerali pekne.
       Jedna sa dívala   poza svoj ružový chrbát
kdesi nabok a svojím veľkým,   hladkým zadkom si
sedela vedľa svojich nôh              v čiernych
podkolienkach.   Táto bola fakticky najkrajšia a
právom   bolo na nej veľkými červenými písmenami
napísané JOKER.
       Pod kartami     boli všelijaké pohľadnice
väčšinou od ľudí,   ktorých mená Maroš nepoznal,
pár nezastrúhaných atramentových ceruziek     na
nich nechalo a aj na šiestich kartách  - škaredé
modré machule.     Občas sa odniekiaľ vykotúľala
stará minca,  alebo gombík z vojenského kabáta a
medzi veľkonočnými   a vianočnými pozdravmi bola
zastrčená jedna čudná fotka      s celkom holými
ženami - v každom rohu bolo číslo sto.
       Stovka,    pošepkal Maroš svojmu kolenu a
bradou tam napísal ďalší čapatý krúžok, ako vždy
keď čupel niekde nad niečím,      ale pritom bol
úplne ďaleko a sakramentsky fuč.
       Keď dole prvýkrát zazvonil telefón, Maroš
akurát sledoval čiaru,      ktorá vedie ženám po
bruchu a vzadu na chrbte, ako keby tam ukazovala
dole do čierneho   a ani sa tak veľmi nevyľakal,
lebo mu hneď bolo jasné,       že týmto pádom je
všetko úplne v prdeli.
       Za okamih sa ozval celkom blízko   pomalý
šuchot       a vo svojej malej hlave jasne videl
strýka Dušana,     ako vstáva strapatý v bielych
slipoch    a so zalepenými očami otvára dvere na
svojej izbe.
       Telefón bol na chodbe  oproti kúpeľni asi
tri dlhé chlapské kroky od zadnej izby,   strýko
urobil päť malých šmatlavých krôčikov a povedal:
prosím, no, nie Zlatko, práve som vstával, dobre
Moja prídem, aj ja teba a položil.
       Vyzeralo to,      že sa čoskoro zoberie a
pôjde von.
       To nebolo celkom beznádejné a Maroš začal
potichu myslieť a dôkladne plánovať zostup.
       Mal dve možnosti: alebo počká, kým strýko
odíde – to sa mohlo pretiahnuť    a medzi tým sa
mohli vrátiť babkovci zo záhrady.
       Alebo využije chvíľu,    keď bude Dušan v
kúpeľni,   prešmykne sa do chodby a potom zdrhne
na dvor – toto bolo zase väčšie riziko.
       Rozhodol sa, že počká,     pretože mal do
základného tábora zniesť veľa vecí a ešte celkom
presne nevedel, ako ich zoberie.        A keď si
spomenul na Beatu - aká je,  sám seba ubezpečil,
že za ňou sa strýko určite poponáhľa       – ten
telefón, totiž musela byť ona.  Maroš si nevedel
predstaviť nikoho iného,        kvôli ktorému by
strýko, tak pokorne vstal.
       Dve tri minútky po prebudení,  bol strýko
hrubým zákerným človekom,  ktokoľvek sa mohol od
neho dozvedieť že je idiot, alebo dostať na riť,
ale inak s ním bola väčšinou sranda a najmä, keď
bola nablízku jeho frajerka – vtedy bol fakt bez
chyby, všetci sa okolo neho bohovsky nasmiali.
       Teraz         bolo počuť zdola elektrické
bzučanie,    to sa strýko holil strojčekom okolo
fúzov a hrubých červených pier      a po tučných
lícach až ku spánkom,     kde sa mu končili jeho
plešaté vlasy        – na toto sa Maroš vždy rád
pozeral,  a vlastne všetko, čo strýko robil bolo
fajn.
       Vôbec nerozumel, prečo by malo byť čudné,
že sa na neho lepia baby.       Niekedy to babka
hovorila a aj iní ľudia.  Marošovi  sa páčilo aj
to,      ako si pred chvíľou odpľul do umývadla,
pravda     v tejto chvíli to bol nepriateľ číslo
jeden a dosť zbytočne sa parádil.
       Za ďalších       strašných niekoľko minút
strýko vyšiel z kúpeľne a neuveriteľne pomaly sa
začal obliekať.
       Otvoril skriňu,        rozhrnul vešiaky s
košeľami, vybral si ponožky a zvesil zo stoličky
nohavice,       ktoré tenko zazvonili prackou na
opasku,   potom vyšiel z izby,     prešiel okolo
vchodových dverí,    zavadil o vŕzgavé kuchynské
pánty a otvoril ladničku.
       Maroš    si medzitým najtichšie ako vedel
vyzliekol tričko  a poukladal do neho najkrajšie
pohľadnice,   karty,   nožík a knihu a nejako to
zauzlil,  takže sa to dalo niesť v jednej ruke –
mince si dal do vačku a ešte tichšie,     ako je
možné sa pretiahol okolo fliaš, kufrov,  vriec a
osieho hniezda,  celkom nad ťažké padacie dvere,
pod ktorými boli schody a sloboda.
       Keby vedel, čo Dušan v kuchyni robí,   či
sa niečím pchá, alebo dačo pije,   alebo len tak
očumuje v ladničke salámu, mohol by to risknúť a
zísť,        lenže nič nevedel a keby sa strýčko
náhodou akurát vyšmatlal z kuchyne, určite by ho
zbadal,    pretože z vchodových dverí bolo vidno
rovno na schody do podkrovia.
       Minúty bežali.
       Maroš stále čupel hore   a naťahoval uši,
vedel že strýko je ešte v kuchyni, ale veľa toho
odtiaľ nepočul, po čele,  po chrbte a po lýtkach
mu stekal pot  a oči ho dosť štípali od prachu –
utrel si ich a vtedy rýchlo šťukla kľučka      a
ozvalo sa mamine čaute       a to bolo už naozaj
priveľa.
       Maroš pokrčil  svoje špinavé lesklé čelo,
pretože mu začínalo byť do plaču   - akurát dnes
sa musela vrátiť tak skoro, inak si tam u Evičky
vysedáva celé posraté dni, už chýba,  len aby sa
vrátil dedo s babkou a môže si tu rovno ustlať.
       Strýko sa samozrejme konečne začal obúvať
a ešte dačo žuval,  keď hovoril,   že Mladý bude
asi niekde vonku   – hrubé hovno – sedí ti rovno
nad plešinou,   zahrešil zúfalý hlas v Marošovej
hlave.
       Mama si zapla rádio  a buchotala s niečím
v kuchyni,      takže mohla hocikedy vybehnúť do
kúpeľne,    alebo von na dvor,   alebo rovno pod
schody na povalu, kde bola zašitá špajza,    ale
Maroš si aj tak povedal:      teraz alebo nikdy,
zaprel sa do dverí a podarilo sa mu ani nevrznúť
a nehlučne za sebou zavrieť.
       To bolo fakt mimoriadne ťažké, pretože sa
musel dať z druhého schodu na špičky,        aby
dočiahol na dvere,  ktoré predtým otvorené oprel
o vrece a potom ich pomaličky nad sebou zaklapol
ako truhlu – položil si ich na krk a na chrbát a
pomaličky sa krčil, úplne si čupol do seba,   až
kým to všetko hrdzavá haspra   neskončila slabým
cvengnutím.
       Maroš bol teraz mokrý,    ako keby zišiel
dnu z vody do iného suchého sveta na dne a tenko
sa usmieval.
       Cítil v kostiach dobrý koniec     a že aj
napriek všetkému blbému pechu,    bude toto jeho
veľký šťastný deň.  Nadýchol sa a troma hlbokými
krokmi a ďalšími niekoľkými leopardími prískokmi
ľahučko preletel ku dverám   a ako para prekĺzol
cez najtenšiu možnú škáru von.
       Ďalšie dve sladké hodiny   potom sedel za
garážou na zemi,     cítil sa skvele a obdivoval
svoj bohovský majetok.
       Niekoľkokrát  ho zbalil naspäť do trička,
že ho odnesie ukázať chalanom,    ale vždy si to
rozmyslel  – asi sa bál, že z neho voľačo zmizne
a znova sa kochal,     podrobne si obzeral každú
jednu kartu, vyhadzoval si mince,    hádal pannu
alebo orla a každú chvíľu si pozeral čiaru,   čo
majú holé ženy na bruchu.
       Tá stará kniha bola riadne smradľavá    a
mala veľmi žlté strany a okrem mena Zuza,    tam
bola ešte Helena a nejaká Dita  -  v srdiečkach,
v obláčikoch,      alebo iba tak hrubým ozdobným
písmom.
       Zlepené strany v prostriedku nijako nešli
rozdeliť, ani nechtami a ani zatváracím nožíkom,
čo sa mu naveľa podaril otvoriť,  to nešlo,  iba
ich ešte viac zašpinil.
       To čo hľadal, ale určite bolo medzi nimi,
keďže  o stranu skôr bol  veľký obrázok ohnutého
vtáka   aj   s dvoma  vajíčkami  a   všelijakými
hadičkami a kolieskami vnútri.
       Keď šúchal strany medzi prstami,   aby sa
uvoľnili, všimol si,  že v prostriedku je nejaká
tmavá škvrna.
       Natiahol si vyvrátenú knihu pred oči, tak
aby bola rovno medzi slnkom a jeho tvárou      a
podľa obrysov mu bolo hneď jasné,   že vnútri je
štvorlístok.
       Marošovi sa ešte nepodarilo nikdy       v
živote  nijaký  štvorlístok  nájsť a pár krát ho
naozaj dlho  hľadal,    a preto sa o neho  ihneď
začal báť.
       Nechcel,     aby ho jeho vlastná túžba po
poznaní nejako pokazila a napadlo ho,      že to
možno pôjde rozlepiť nad parou,       tak ako sa
dávajú dolu známky,  takže to bude lepšie nechať
na potom, každopádne, je to teraz len a len jeho
kniha.
       Ešte chvíľu sa nechcel odtrhnúť        od
kariet, robil si postupky a tercky     a špinavé
postupky so žolíkom   a zatváral z ruky za mínus
dvesto bodov, ale pomaly už začínalo byť poobede
a bolo  treba  ísť  dať  o sebe vedieť,   aby sa
vedelo, že sa netúla.
       Všetko to schoval  v garáži vzadu za stôl
a tričko si obliekol a vyprášil si ho a aj vlasy
a nohavice.
       Za ten čas, čo bol vonku,       sa všetci
vrátili a znova bol plný dom ľudí      - mama sa
samozrejme už bála,        dedo jedol so svojimi
obrovskými rukami niečo s knedľami    a babka mu
každú chvíľu ešte trochu prikladala,    a keď si
Maroš sadol k stolu,     hneď ho odtiaľ ako vždy
vykúrila umyť sa.
       V chodbe boli vedľa rohožky položené malé
drevené šľapky na opätku s čiernym pásikom,   čo
mal strieborné cvočky, takže Dušan s Beátou boli
zavretí v zadnej izbe    a v kúpeľni bolo naozaj
trochu počuť ten jej maznavý hlas,   ktorým vždy
hovorila.
       Babka zakričala z kuchyne,    že nech idú
všetci jesť, lebo to bude studené    - tuná vždy
každý na každého hulákal z hocikadiaľ,       ale
nikomu to nevadilo.
       Vlastne     niektorým Dušanovým frajerkám
bolo občas na ksichte vidno,         že sa na to
urážajú, ale Beate nikdy.
       Maroš si rýchlo utrel mokré ruky do seba,
aby ich stihol vo dverách,         keď šli okolo
kúpeľne a na jeho čaute sa ona usmiala         a
povedala - ahoj fešák, máš sa? Fajn a vy?    No,
mohlo, by to byť aj lepšie,       povedala Beáta
svojim maznavým šuchotavým hlasom       a napoly
otočila hlavu na strýka,  ktorý šiel hneď za ňou
a tváril sa veselo.
       Pri stole sedeli obidvaja          oproti
Marošovi,   žuvali kapustu a mľaskavo odpovedali
na babkine a mamine otázky,        tak ako vždy,
žiadne, že s plnými ústami sa nerozpráva,  za to
sa okríkali len deti, aj to len občas.
       Aj všetky reči okolo jedla       boli iba
také v dobrom, aby pri nich fajn chutilo,    tak
ako vždy a aj ostatné veci - tučné biele taniere
a ťažké vône boli ako vyšité z obrusu,    čo tam
bol ešte do nedele pod sklom,      tak ako každý
týždeň.
       Len strýko bol ku veľkému podivu   nejaký
iný.
       Odpovedal sucho      a ťarbavo sa do toho
smial na nesprávnych miestach.
       A čo bolo fakt divné     - Beáta sa už na
neho nepozerala tými veľkými očami     - tak ako
včera.    Prvá sa zodvihla od stola a vo svojich
krátkych rifľových nohaviciach so strapcami,  na
ktorých sa jej vpredu robili šikmé záhyby ako na
obálke – boso odkráčala z kuchyne.
       Za nejakú hodinku na to,      keď sama so
svojou sprievodnou vôňou    prechádzala na dvore
okolo Maroša,    chytila ho šteklivo prstami nad
pásom a on zrazu odniekiaľ na sto percent vedel,
že má rada, ak sa jej látka šúcha o holé prsia a
že keby ju teraz plesol štipľavo po zadku      –
totiž keby to urobil spôsobom,   ktorý má presne
pohyb za pohybom uložený v hlave     – ona by sa
neotočila zo zúrivým krikom,  ale bláznivo by sa
zasmiala a ligotavo, by sa mu pozrela do očí.
       A to mu všetko pripadalo veľmi prirodzené
a spokojne ju, pre tento krát,     nechal prejsť
okolo.




Späť...
Ďalej..
Viac...