Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je štvrtok 9.12.2010   a pravdou je,
že pred rokmi vzadu v päťdesiatke,    keď kedysi
začala chodievať cez Koševého ulicu,   na ktorej
sme bývali,   bol taký schodík na tašky a my sme
tam sedávali,  lebo sa to s našimi malými riťami
dalo, tam som vtedy povedal pred Pékom,  že mi s
Marošom uznávame Bítls    a doteraz je mi z toho
úzko, keď si spomeniem na jeho blamovaný ksicht.
       Mám vôbec     mohutne rozvinutú vlastnosť
trápiť sa navždy pre svoje trapasy,   a došlo mi
to,  ako aj vždy,  až po chvíli,  jasné,   že to
nepotvrdil,         aj keď ešte sme boli natoľko
priatelia,  že klamať ma do očí,   bolo nad jeho
sily     - ďalšia moja častá rola -         rola
spravodlivého,  ho nejako drapla moja zo zadu za
krk a ozaj to nepovedal.
       Ešte bolo jasné,     že my nikdy nebudeme
plakať,   sme najlepší kamaráti až na smrť     a
Winnetou a všetky hry na dobro, ale potom keď už
to prasklo, že plačem,    mi to zrátal (bolo to,
hádam o rok o dva)       vtedy ho to teda muselo
riadne sotiť.
       Bolo už jasné,  že plačem,       a že som
športové drevo,  ako hovorieval na tréningu jeho
tréner, čo ho koučoval hádzanú, a bolo aj jasné,
že ma zbili Anča s Ivetou, vtedy v parku,    keď
bola tá hrozná férovka     (vtedy som mal určite
ten pocit,     že sa mi rúti život pomedzi prsty
niekam navždy do prdele,     možno to bolo vtedy
prvýkrát) no a oklamali sme všetkých,      že mi
hodili do chrbta kameň,     aby to nebol až taký
trapas -       Ale nemohol som ich predsa surovo
napadnúť boli to dievčatá,  ach,   takých ako ja
evolúcia maškrtne zabíja,      napriek tomu ešte
žijem a stále poriadne neviem,   kto je to David
Bowie,   ten dôkaz mojej úplnej nepatričnosti na
vzduch, ktorý mi Maroš vykričal,   keď ma nafurt
vypráskal zo svojej frajerskej milosti   a vieš,
ty kokot, vôbec, kto je Dejvit Bouvi?!
       Neviem.




Späť...
Ďalej..
Viac...