Úvod...
Kresby.
Básne..







Moja prítomnosť je v ňom akoby magmatická.
Kým som narovnávala ruku v lakti, deväť krát sa mi vybavila jeho tvár.
Takto blízko pri absolútnej nule sa pohyby maľujú.
Raz ma tu nájdu ticho čupieť
a vedľa bude na zemi ležať biele zamrznuté svetlo.
Čo znamená, nechoď tam dnes?
Alebo sa stanem súčasťou nejakej ďalšej samopompéznej chvíle,
keď sa telá kráterov vracajú z neba.
To by sa mi páčilo viac.
Pršať.
Vždy keď vojde, chce sa dívať inam
a potom sa mu oči zahmlievajú,
ale inak s každým nádychom akosi spriehľadnieva .
Cez termovidenie sa mu okolo pŕs a vedľa nosa
rozlievajú tmavobordové oblasti a
na prstoch je skoro tyrkysový.
Čo znamená, že dnes? Kedy?
Zbrázdený suchý dezén na jeho ľudských perách
nejako stále ťahá k sebe moje ústa.
Kam?








Späť...
Ďalej..
Viac...