Úvod... Kresby. Básne.. Ja neviem. Mám zase 13. Ona nikdy celkom nezhasne, nesplynie s nocou, žiari jemnunko, keby sme spolu zaspali v biosfére, všetky slnečnice by sa otočili na nás tvárami. Ona nikdy nezatvára oči a žmurká veľmi pomaly, keby sme sa zajtra sprisahali, stvrdila by to takýmto vláčnym žmurknutím, mohol by som si ho dôkladne obzrieť, snáď by som sa nasýtil, potom by mi podala svoju vždy teplú ruku, ktorou môže naklíčiť obile, presne tak ako včera, keď išla von - musel som jej to povedať - nechoď tam Oreéne, dotkol som sa jej vzadu na krku, nechoď tam, povedal som - ale mal som povedať, že sa bojím tmy som posratý z temnoty, nepredstaviteľné - však? keďže je tu skoro vždy noc, nanajvýš večer a ľúbim ťa Reé stalo sa to, keď si vchádzala do závlahy prášilo sa tam svetlo, pršali ti okolo tela dúhy a stále si žmurkala. Ale toto som nepovedal a aj keby, znova by si sa otočila so svojím jemným neúsmevom, takisto tichunko by si mi na okamih venovala prsty, a zase rovnako by si sa stratila tam vonkuv tme
Späť... Ďalej.. Viac...