Úvod...
Kresby.
Básne..




        Potom som prestal vnímať plátno.
        Celkom ma ovládlo vzrušenie,  alebo skôr
nervozita - nemal som jednoducho istotu, pretože
stále tu bola možnosť, že ona si to neuvedomuje.
        Moje telo,        ale žiadne pochybnosti
nemalo, bezpečne cítilo,        že sa deje niečo
intímne a podľa toho sa aj chovalo. Zohrialo sa,
nadýchalo mi hrudník,  rozohnalo po mne krv a tá
vo mne zobudila nejaké pudové očakávanie,     čo
rýchlo nasmerovalo celú moju pozornosť doprava.
        Viem,  že človek musí byť veľmi opatrný,
pokiaľ ide o telo a o jeho zaručené pocity     –
kedysi ma   v tomto smere vyškolila spolužiačka,
volala sa Anna a bolelo to ako prasa.
        Hlavne preto som sa ani nepohol a snažil
som sa svoje telo nepočúvať.  No dať nohu preč a
tým celú vec ukončiť, som tiež nemohol.
        Asi preto, že mi to lichotilo  - ten jej
záujem a nechcel som ju uraziť, neviem,    možno
som sa len zdráhal zahodiť šancu         na malé
dobrodružstvo.   Každopádne, čosi v tej tme dolu
medzi nami byť muselo,  s každou ďalšou sekundou
som bol o tom presvedčenejší.
       Ľudia sa takto nechovajú   - odťahujú sa,
uhýbajú, dostanú elektrickú ranu a cúvnu.
       Ona nie.
       Normálne som cítil      ako hýbe prstami,
zhrnula ich  a zase vystrela a vtedy už naozaj o
mňa zavadila        a keďže sme tam obaja boli s
niekým,  bolo to ešte nabitejšie a najskôr kvôli
tomu sa mi zdalo, že to trvá večnosť.
       Vnímal som ju stále rozmazanú  tam vpravo
– nohy trochu od seba,  ruka s bledými prstami a
malé lesklé hodinky, čas bežal.
       Maja vedľa občas hlbšie vydýchla,  smutná
tvár Nikolasa Cagea      hladko zmizla zo záberu
a moja zvedavosť odrazu prudko vybublala       -
uvedomil som si, že čakám už len na príležitosť,
alebo povedzme na nejaké znamenie  a keď sa Maja
nahlas zasmiala     a za okamih na to aj ostatné
kino,       potlačil som v sebe obvyklé nutkanie
pozrieť na ňu a dívať sa, ako robí ten smiech.
       Namiesto toho som sa otočil doprava     a
úplne som sa uistil,  že nemám ani šajnu, kto tá
strapatá brunetka je.
       Mohla mať dvadsať,  strapatá bola zámerne
a dosť rafinovane,       priateľ jej akurát čosi
šepkal a vedel som,  že si uvedomila môj pohľad,
podľa toho ako stuhla.
       No ani potom neurobila nič s naším temným
spojením.

       Prišli sme neskoro,     mal som iba veľmi
hmlistú vedomosť o tom,      že sedadlá okolo sú
obsadené a ihneď som sa snažil uchopiť zápletku.
       Pôvodne sme chceli ísť do kaviarne, alebo
do krčmy na čaj z rumom,     ale všade bolo plno
alebo hnusný vzduch a vonku bola zima.
       Na zastávke visela reklama      na nejaký
festival a Maja povedala,      že poďme do kina.
Znelo to síce,  ako keby si robila hlasnú srandu
z Mongolov, ale myslela to vážne,     pretože to
povedala nahlas.
       Ona totiž dobre vie,        že reč ktorou
hovorí, znie prinajlepšom zvláštne   a vie to aj
napriek tomu, že sa nepočuje.
       Veru tak, je hluchá.
       A to,       že som ju vytiahol von nie je
žiadna charita, poznám ju už skoro rok  –  práve
toľko spolu robíme     a skutočne sme sa jedného
večera zhruba pred dvoma mesiacmi          akosi
zblížili,   jednoducho sme mali obaja zrazu chuť
niekam spolu ísť.
       Nikolas Cage sa nadýchol    a začal niečo
hovoriť, bolo vidno, že mu na tom záleží, ale ja
som mu ani trochu nerozumel.      Potom sa záber
preniesol na tvár toho druhého a vytušil som, že
je zle.
       Priateľ mojej strapatej neznámej       sa
postavil – toto ma mierne vykoľajilo, spojil som
nohy a dal ich nabok, aby mohol prejsť.
       Vtedy sa to prerušilo      a keďže vo mne
nejaké to zľaknutie alebo čo ostalo  a nemal som
ďalej chuť riskovať, už som na to kašľal.
       Už som sa tým nezaoberal, neviem ani,  či
ona sa ešte o niečo pokúšala.
       Neskôr mi došlo,      že ten frajer sa vo
chvíli, keď som sa otočil ich smerom,  nepozeral
na ňu. Tým svojím guľatým mokrým okom,     ktoré
vytŕčalo spoza jej bieleho profilu      sledoval
určite mňa. Dám krk na to, že ju hecoval. Ktovie
čo by bolo nasledovalo,  keby som si to uvedomil
hneď, mohlo nám byť fajn,   no na druhej strane,
oni mali pravdepodobne záujem  o nás oboch  a to
by nešlo.
       O Majinom sexuálnom živote   viem iba to,
že má celkom pekný zadok a dve malé prsia.

       Po filme som ju odprevadil domov, hore ma
nevolala, bolo už neskoro   a ani sa mi veľmi do
tej tichej dvojgarsónky nechcelo. Bol som nejaký
pomiešaný a unavený        a v noci sa mi z toho
dvakrát divoko snívalo.
       Ako obvykle       sa schyľovalo k súloži,
hľadal som nejaké ženy,  a keď som jednu našiel,
bola to Anna moja niekdajšia bohyňa,    odviedol
som si ju do parku,  zaútočil som a mal som fakt
plné ruky práce, keď sa zmenila na Maju,   ktorá
mala bohvie prečo popísané ruky až po lakte    a
všetko bolo nenávratne v riti.
       Inak toto mi môj mozog robí vždy,   nikdy
mi nedopraje.        Keď zvážim, aké neobmedzené
možnosti ten sviniar má,   koľko si toho pamätá,
čo všetko tam dnu ukrýva          a aké magorské
zlátaniny z toho štrikuje, tak mi je do plaču.
       Častokrát    si vôbec neviem vybaviť tvár
nejakého človeka zo svojej minulosti  a on mi ju
dokonale premietne vo svojom 3D kine  v pôvodnom
balení a keď sa mu chce, ešte sedí aj farba šiat
a nechtov a dokonca niekdajšie počasie,   izby a
ulice, ktoré už dávno neexistujú.
       Skurvený fenomén.
       Ani za nič ma však nenechá dotiahnuť veci
do konca.
       Anna mala presne tie vlasy, čo kedysi   –
dlhé a vlnkovité a nechala sa obchytkávať,     v
skutočnosti   by mi nikdy nič takého nedovolila,
no i tak       som si s ňou užil veľa nespútanej
rozkoše              a vďaka nej som zažil úplne
najbolestnejšiu erekciu.
       Sen     práve na túto udalosť nadväzoval,
teda presnejšie odohrával sa    v ten istý večer
pred rokmi.
       Bola zima,    vlhko som dýchal do hrubého
kockovaného šálu a všetko išlo hladko,    až kým
zasa neprišlo na revolučný surrealizmus     a na
miesto Anny sa podo mnou objavila Maja,  hneď na
to som si uvedomil,       že spím a naspäť to už
nešlo.

       Celý nasledujúci deň         som bol opäť
zaľúbený do Anny,  keby som ju niekde stretol na
ulici, alebo v obchode ako naposledy, asi by som
sa ju zase pokúšal zbaliť, možno by som ju rovno
napadol niekde za regálmi.
       Ťažko povedať, čo by sa naozaj stalo,  ak
sa mi totiž sníva     o nejakej konkrétnej žene,
vždy po nej ráno túžim    a fakt neviem či sa to
stáva iba mne,   pretože odpovede mojich známych
sú nepresvedčivé.  Prikývnu síce a usmievajú sa,
ale podozrievam ich,        že naozaj nič takéto
necítia.
       Vo mne je to ako nejaký hlad,     nebudem
klamať - hlavne telesný  a presne orientovaný na
jedného človeka.
       Raz sa mi snívalo o Madonne  a krátko  na
to  som  nechal  tisíc päťsto korún  v obchode s
diskami a aby som bol úplný dvakrát som vyvádzal
aj s mužmi.         Ráno to bolo na moje ohromné
zdesenie presne tak ako vždy, normálne som chcel
kamarátkinho manžela.
       Vynechajúc túto poslednú alternatívu,  by
podľa mňa muselo byť nanajvýš božské prežiť dlhý
sex so ženou,        s ktorou sa mi predošlú noc
snívalo. Lenže toto sa mi zatiaľ nestalo   a keď
nad tým uvažujem,  asi sa to nejako vylučuje - v
spánku ma navštevujú výhradne ženy, ktoré sú pre
mňa nedosiahnuteľné.

       Na Annu som celý deň nenarazil,  hoci som
naozaj dlho nakupoval zeleninu  a dvakrát som sa
prešiel okolo bloku, v ktorom býva.   Pravda, už
je vydatá a určite by ma bleskovo ochladila, len
čo by som otvoril ústa,  nepomohol by mi ani môj
motor na nočný prúd.
       Večer sa mi strašne       nechcelo ísť do
roboty, ani káva mi nešla, nijako som sa nemohol
naštartovať,    naveľa som sa konečne vysácal na
ulicu a tam ma večerná kosa prebrala.
       V škole         som sa stretol s Majou na
schodoch, ako obyčajne,     ona upratuje šatne a
prízemie     a ja väčšiu časť prvého poschodia -
kabinety   a špeciálne učebne iba raz do týždňa.
Spolu so školníkovou ženou         a nejakou jej
sesternicou Martou         sme tamojšia blesková
čistiaca úderka.
       Maja sa na mňa usmiala, zakývala mi     a
svižne odšušťala makať.   Akurát mizla za rohom,
keď som si všimol jej napnuté stehno         pod
súpravou,   čudné ako nevinne sa ten bordel vždy
začína. Po robote sa jej nikam nechcelo,    bola
sopľavá a pokašliavala,         ešte stále okolo
buzerovalo chrípkové obdobie,          a tak som
nenaliehal.

       Vlastne,      vďaka chrípke sme sa začali
stretávať aj mimo chodieb a mimo schodov.
       Tam sa aj teraz míňame  ako dvaja šarkani
– úsmev, jej kývnutie a moje ahoj.   Nebyť toho,
že vždy bola taká milá a zdvorilá,     ani by ma
nenapadlo, že je nejako postihnutá.  Keby som to
nevedel –  také veci vám ľudia vždy o iných radi
povedia, myslím, že by som bol onoho dňa,    keď
som prvý krát počul jej hlas, riadne prekvapený.
       Teda ešte oveľa viacej,    pretože aj mne
trocha vyliezli oči – to je pravda,   keď na mňa
od chrbta hlasno zahuhňala.
       Utieral som rebriny,  náš zvrchovaný boss
Joško nás totižto poprosil,    či by sme nemohli
dať do pucu aj telocvičňu           - mladá pani
školníková    a aj tučná Marta boli vraj načisto
hotové,       pálil ich vraj každý jeden vlas na
hlave.
       Otočil som sa,    ako keby ma strelili do
riti a nechápavo som civel – nerozumel som, Maja
to namáhavo opakovala, videl som, že jej to kazí
náladu, no ešte okamih som tie slová musel loviť
z jej úst.
       Aha – povedal som a fakt som sa potešil -
pochopil som,        že voľačo našla na babských
záchodoch. Vzal som si z jej rúk bielu igelitku,
chytil som ju za uško a pustil dolu,     dnu bol
zagumičkovaný tenký mikroténový hadík    a v ňom
ozaj mocne voňajúca tráva.
       Ako vo filme.
       Ten ťažký sladkastý závan   nemohol byť z
ničoho iného,          na vojne som vyfajčil pár
smiešnych cigariet a hocikto by mi určite dal za
pravdu, že na pach trávy sa nezabúda, je to snáď
najľahšie identifikovateľný smrad,    čo poznám.
Jednoznačne to vyzeralo na fajnový žúr  s kopami
dymu, iná možnosť mi ani nenapadla,   ale trocha
som sa bál,     či si to Maja nebude nejako blbo
vysvetľovať.
       Kam pôjdeme?    - opýtal som sa a z môjho
tónu by mohla vycítiť,     že to nemyslím celkom
vážne – keby teda mohla.
       Už si to niekedy fajčila?  - dôkladne som
každé jedno slovo modeloval perami   a pozoroval
som ako sa tvári.
       Po celý čas sa tvárila ako letuška, vôbec
som ju tým nevyviedol z úsmevu,   skôr ona potom
šokovala mňa,              keďže po mojich dvoch
diletantských pokusoch zbaliť     aspoň akú takú
cigaretu, vzala papieriky         a zacvičila mi
kompletnú zostavu s perfektnou prácou palcami, s
dlhým nie príliš mokrým jazykom       a s tvrdou
guľatou cigoškou na konci.
       Bohovská baba.
       Sedeli sme v rohu ihriska      za kríkmi,
vedľa basketbalového koša,    bolo síce chladno,
ale nefúkalo, šály sme si poskladali pod rite  a
podávali sme si dym.
       Najlepšie sa fajčí na jeseň,     možno to
nejako korešponduje s tlejúcim lístím,  alebo je
prosto fajn    mať svoj vlastný praskajúci ohník
pri ruke.
       Na jeseň je fakt ťažké nefajčiť, najmä ak
si človek spomenie,       aké to bolo bohovské v
sedemnástich, v košeli,     a vo svojej riflovej
bunde do pása, zapáliť si     a ísť si vziať ten
svet, ktorý tam bol pre teba.
       A takto nejako som drístal      po treťom
šluku. Obvykle si takéto závažné veci iba myslím
(narazili sme na extra rýchlu marišu).      Veľa
svetla tam nebolo, pochybujem,   že Maja niečo z
toho pochopila, pravda, keď som povedal – škoda,
že je to taký tupý zlozvyk a vypustil som z nosa
trocha vzduchu,       čím som chcel miesto bodky
naznačiť, aká je to všetko irónia,  začala sa na
plné pecky rehotať.   Nanajvýš žensky a skutočne
nádherne.
       Rozhodne v tom jej smiechu     nebola ani
stopa po medveďom jazyku  a to bol pre mňa ďalší
šok.      Videl som ako jej to vychádza priamo z
hrdla – vysoké chi-chi,    vnútri so strieborným
cvendžaním    a s nejakými pojašenými flautami –
pekelne nákazlivý zvuk.    Za okamih, aj so mnou
začalo kmásať, pustilo sa mi z očí     a z nosa,
mlátil som sa do kolien    a takto sme tam spolu
prešli všetkými skvelými štádiami      šialeného
rehotu.




Späť...
Ďalej..
Viac...