Úvod... Kresby. Básne.. Nie je doma – kúpil si koňa a kdesi spolu rozosmievajú bahno, v Mexiku balamúti vačice, pretože pašeráci vraj nemôžu byť viacej nenútení, vyšklbol sa z hlavičkového papiera - tlmočí zo svokriných jazykov s lodivodmi a delfínmi sa doprevádza na gitare a keď ho niečo otravuje zľahka oddribľuje s klokanmi. Keď mu dám knihu Urob si z papiera, prenajme si úbočie – o šiestej vylezie na brezu a výska do vetra: vidíš?! - teraz sa češem v nedohľadne, ak ma chceš umlčať, primiešaj ma k tamtomu kŕdľu, alebo ma rozfúkaj do plameniakov, škrtneme o súmrak – vykrešeme oheň z perál - nakreslíme popolušku uhľom. On je ten fakír, čo spáva na rumových špicoch - rýchlo rozpráva - rozširuje úzke chodby vo svojom dedičnom zámku - paralelne však necháva svoje vrodené krty obzerať si kopec - nahrnie sa mu do úst horúce hadie sérum a cvála ako posadnutý - posadnutosť je totiž podľa neho jediný dosť rýchly protijed na akýkoľvek strach. To on čierny Peter, ktorého si podsúvam z ruky do ruky – Peter Skrútne zajtra prsteňom a svieža hmla v bielych pančuchách žmurkne zásnubným očkom - to on miluje špirály, poΠna sa obvodmi kruhov a budí sa maličký, keď matné zore hlcú kohúty na povzbudenie a úsvit degraduje posledných zaspatých práporčíkov - budí sa maličký Peťko a stará chladnička ho víta vodovými nálepkami: zahrala by som sa, ale kdesi som vytratila kocky. On – uran ďaleko v prstencoch - ustrnutý navždy v skoku cez obruč - trikrát oneúplnený o splnie, to on - iba tak povie: keby som chcel sfingu, oslovím ju lámanými hieroglyfmi. Späť... Ďalej.. Viac...