Úvod... Kresby. Básne.. Asi nebudem sám, čo vidí dvanásť mesiačikov v tvojej lavici, ale určite som jediný, ktorí sa podieľal na tej mandarínke. Ľúbim ťa. Zakotvím si fixkami v predlaktiach, zoberieme sa v púšti a budeš mať šaty s karavánou. Mám pre teba šafranové sýpky – schovávačku v orchideovom skleníku a dve modlivky, ktoré sa spolu korčuľujú miesto hladkania - to dlhé biele jazero ti patrí a tvojím bielym korčuliam - sú s krídlami, ako Pegasove a ja som tá priehľadná medúza, tuná v rohu – pozri – ktorá keď sa uvidela na sekundu tvojimi očami, od hrôzy ihneď skamenela. Mám pre teba anjelika, ktorý sa škaredo popálil na kulme, ktorou sa natáčajú galaxie. Keby som bol orech, počula by si - ako si mnou otriasla. Čím prudšie vyrazíš, tým skôr si späť – priznaj si, že ten čo ti dýcha na chrbát – pekne tebou húpa! Mám ťa v každom sne, aj keď do sna sa vraj lezie štvornožky – po stupienkoch, dá sa tam určite na chvíľu prebehnúť rukou - niečo ako pomilovať Semiramis na schodoch. A steblá v pahorkoch vraj náležia lejaku – zvesiť husliam ramienko, je ako rozpútať dlhé úzke plecia vo vlasoch, tak čo keby som dnes už nepočítal koľko bude trvať mraucom, kým opäť zavŕšia rozrušené mravenisko bradavkou Pýtala si sa - prečo som potom za tebou prišiel v tom silnom daždi, no pretože čas nečaká na nikoho, nebude sa ťa pýtať, či smieš alebo či môžeš a jednoducho si vyprší , Ako nezísť z turistického chodníka v jahodovom lese, keď môžeš byť bosá? Som kŕmič ohňa a ty si ošetrovateľka v pavilóne prievanov. Jafurové lístky navždy. Som bezvládny muž zaliaty krvou a trhlinou mi do hrude nazerá úprimná šelma Späť... Ďalej.. Viac...