Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ako tak kráčam životom,     myslím, že už
môžem smelo povedať   - že ľud vymyslí tak tlsté
hovno        (ozaj iba letmo spomeňme na nedávny
socializmus)  a za všetkými ľudovými výtvormi je
iba jeden konkrétny človek,        na ktorého sa
zabudlo. Alebo proste bol až taký veľký,    že z
bytostnej veľkosti a preskromnosti   sa postavil
sám do úzadia.
       Preto by som dnes rád pozdravil         a
potriasol rukou tomu neznámemu         - jednénu
konkrétnemu veľkému človeku,  ktorý kedysi dávno
zložil Aničku dušičku.      Tak krásnu melódiu a
jemne nahodený text - až sa mi po každé ježia na
chrbte zimomriavky,    keď ju často hrám doma na
gitare. 
       Aký preboha ľud?!
       Veľmi ma onehdá            často pri ohni
podráždilo,    keď sa moji spoluohrievači začali
pri jej prvých slovách uškŕňať. Pretože ľudia ju
majú tak trochu za paródiu -        (lebo je tak
vyomieľaná) ako trebárs Ludvigovu pre Elišku   -
aj tej sa na koncertoch snobáci smejú.  Normálne
by som to kruto trestal  dvoma ranami po papuli.
Pekne nastúpiť do radu          a plesk - plesk.
Beethoven, by sa isto veľmi tomu zaradoval.
       Pretože iba tie najdokonalejšie         a
najmajstrovskejšie lahôdkové kúsky -        môžu
vydržať takú každodennú frekvenciu podávania - a
dokážu prechádzať vekmi nádherné  a časom nijako
nepoškodené - ani za mak nedoknuté.
       Vždy som ale nakoniec zosmutnel,       tá
piesenka tak strašne rýchlo končí,     je proste
krátka,      vždy sa mi žiadalo ešte ju spievať.
A tak som si pre seba vymyslel   ešte dve slohy,
aj keď pokorne priznávam,  že nedosahujú kvalitu
a úžasný potenciál letieť nad časom   - aký majú
dve pôvodné.  Prosto nemohol som odolať priložiť
sa aspoň trošku   - k tomuto majstrovskému dielu
a zároveň aj natiahnuť ruku cez dávne veky     k
neznámemu obdivovanému bratovi alebo sestre




Späť...
Ďalej..
Viac...