Úvod...
Kresby.
Básne..




       Neviem kedy sa mi to stalo,  alebo lepšie
povedané:   kedy sa mi to nestalo,    no národná
hrdosť a povedomie sú pre mňa španielska dedina.
Nikdy som necítil nič také špeciálne.        Pri
pohľade na úrodné polia  a vysoké končiare môjho
rodiska,       ma môže prepadnúť rovnako búrlivá
emócia,       ako keď sa dívam na hmly rozťahané
po Islande,      moje oči kĺžu kresbami Vincenta
Hložníka rovnako hladno a rovnako závistlivo ako
napríklad po tých,        čo je na nich do kocky
zarovnané Schiele. To,  čo cítim,   keď sa povie
Štefan Banič   (čosi to je)        to je národná
hrdosť? Sotva.   Ondruš, Rilke, Štrpka, Cohen...
A je to horšie,     myslím, že to nie je len môj
problém; zdá sa,  že tieto veci pre mňa zahynuli
už pred dávnymi rokmi kdesi na hodinách dejepisu
a literatúri,    keď som sa zúfalo snažil udržať
pri vedomí pučením zraku a závažným listovaním v
mŕtvych textoch,           akýchsi sofistikovane
zarastených,   tak cudzích a pravekých mužov, čo
sa tak zasadili.       (Všetko sa mi tam podivne
pomiešalo dokopy:  hrdosť,    potuchlina, ľanová
košeľa do žlta,  nacionalizmus,   falošné zemité
verše,  smutné drevené hračky,    gýčové mozoľe,
sliny rečníkov, politika, hlúpy dav - mám z toho
v hlave jeden čudný páchnuci balíček,  ktorý rád
obchádzam.)
       Nie je to moja vina,  pani profesorka, je
mi to ľúto,  aj keď sa nemôžem veľmi sťažovať na
nič, informácie som dostal, a aj doma sme zvykli
pozerávať ľudové tance       a chlapíci s holými
pupkami,  husličky, všetko,     Ženy v šatkách a
čižmách pod koleno, sukne. Ale necítil som až na
dve alebo tri výnimky,   Anička dušička,   nikdy
mnoho - nevytvorili sme si vzťah,  a tú hudbu si
nepustím, nechce sa mi ju počúvať, nechytá ma za
srdce,  nie je to romantické,     je to také moc
prosté, naivné, nudné.   Je mi to ľúto - nie som
na to pyšný.
       Alebo to mám hlboko v sebe?  Som slovák a
krajanov si všimnem,       len keď mi zakývajú z
Francúzka?     (Ozajstnou láskou milujem iba dve
slovenské ľudové piesne:       Červené jabĺčko a
Aničku dušičku, ktorá robí smiech, keď ju začnem
hrať na gitare,  neznášam,  keď sa  jej smejú. A
červené jabĺčko mám v oblôčku od mami,     je to
jedna z mojich prvých spomienok na svet,   takže
predsa niečo.)
       Tak alebo tak,   a možno pre toto všetko,
dnes u nás nevnímam žiadneho umelca,     ktorého
tvorba by bola slovenskou takým pravdivým      a
živým spôsobom,      ako je tvorba Petra Hapku a
Michala Horáčka českou           (práve teraz si
vybavujem len pár mladých            a pôvodných
afroamerických kópií, yeah).    Tohtoročnú Krutú
cenu za pravdu 2013 -      teda pyšne odovzdávam
týmto dvom pánom, za Snežnú sovu,       za chorý
zničený hlas Jany Kirshner, za príbehy, za čudnú
lásku: píšu vám dopis pane, na hotelu v olomouci
s cizí ženou: za českú krčmu, za ožranské chóry.
Za najkrajšie cirkusantstvo. Za veľa.    A aj za
to, že najkrajšie kúsky im tam spievajú slováci.
       Samozrejme,        okrem hutnej prestíže,
získavajú aj donavekú výsadu,          byť obaja
kedykoľvek označení titulom Básnik.




Späť...
Ďalej..
Viac...