Úvod...
Kresby.
Básne..




       Takže, keď to zoberieme do dôsledkov, tak
spisovný jazyk je tiež ojeb,   pokiaľ ide o mňa,
ktorý chcem spisovať živú reč   - veľmi okázalé,
viem, no ja tak nehovorím,     niektoré slová mi
nejdú do papule:      nemôžem ani za nič napísať
slovo chľast, nie, nikdy!  Pripadá mi to tak, že
deduškovia akademici      v jazykovednom ústave,
veľkodušne     vzali na milosť niektoré slengové
výrazy spodiny   - dobrosrdečne sa pousmievajúc:
všetci sme ich dietky nevedomé,  ale  museli tam
nechať svoju mäkkú slizkú hlienovú stopu,  to sa
rozumie, musí byť vidno, že mocne pracujú.   Som
zlý, asi je to inak, no fakt sa mi uľavilo.
       Martina nado mnou ohrnula nosom,   že som
blavacentrik,      že ľudia z Turca sa na chlast
dívajú inak, jemnejšie, ale nech, musím už písať
pravdu, keď som s tým začal,     a pravda je, že
mäkčenie       ma na daktorých miestach skutočne
vytáča, hnusí sa mi - zvláštne, čo dokážu zvuky,
som si istý, že moja reč,  niekde inde tiež može
niekomu dvihnúť nervy.
       Potom ešte mi dnes leží na srdci,      že
práve môj rodný jazyk má tu smolu,          že v
spisovnej forme moc nežije        (ktovie, možno
spisovný jazyk nežije nikde na svete ⛢)    čoho
dôkazom,  je televízne umenie tunajšieho dabingu
(o slovenských filmoch nehovorím,      tým ľuďom
úplne jebe,     sú to hlbokí odmeriavači ťažkého
slova            a zdĺháví ťahači atmosferického
vzduchoprázdna. Preboha živého! Všetci už za tie
roky vieme,     aké kopiská ťažkých kníh, ste vy
čuráci prečítali,  a aké fatálne sú pre nás vaše
skryté odkazy:    tak čo takto natočiť aspoň raz
nejaký film?!)
       K tomu dabingu, ešte za všetko, iba jedna
bežná scéna:        obrovský potetovaný černoch,
ktorému okolo krku rinčí,     nie menej ako päť,
zlatých reťazí,        sa graciózne otočí tasiac
popritom lesklý a delikátny Desert Eagle,   jeho
biely úsmev je smrtiaci,  rovnako ako jeho tiché
zákerné slová: Do pekla! Čárlí!    Odbachnem ťa!
Si len poondiaty poliš!




Späť...
Ďalej..
Viac...